Babie letá

Handričky, ktoré sme nedopatrením do Hronseku nevzali, bolo treba ešte nafotiť. Ale kde? Chcelo by to miesto suprové, niečo, čo predčí aj preslávený hronsecký kostolík. Keď som to už tak zmrvila. V podvečer sme už boli pekne pokope celá zostava: Eva, Magda a ja a baby vymysleli, že kým máme slnko tesne nad obzorom, hor´ sa hore na hrad!

Navzdory schválne vybranému nevhodnému podložiu, napriek chvatnej výstavbe a mnohým obmedzeniam vydržal takmer tristo rokov. Je jediný a jedinečný. Patrí k najväčším pokladom Slovenska, k drevenej sakrálnej architektúre, vrcholu slovenskej ľudovej tvorby. Od roku 2008 je na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Bola som doma. Na Slovensku. Znie to ako sci-fi, ale voľajakým nedopatrením sa takô stalo, že mi už vznikol nárok na starobný dôchodok. A tak som nekonečné hodiny jéchala nočným rýchlikom prihlásiť sa na príslušnom úrade. Reku, už aj ja som zaslúžilá dôchodkyňa, dajte dáke lóve! Nič som nevybavila, na to bol môj doterajší život príliš turbulentný, aby to šlo ako po masle. Treba mi ešte milión päťsto potvrdení, pocestujem zas. Cesta však celkom márna nebola. O hustý program sa mi raz-dva postarali moje dve starodávne priateľky.

Na Slovensku to dnes vrie, priam klokoce ako v kotle vriaca smola. Je volebný deň a ľudia do krvi rozhádaní. Nič nového pod slnkom, ale aj tak: prečo sa len našinci dokážu takto nenávistne žrať?!

Za hlavný dovolenkový cieľ tohto leta sme si s Bernerom zvolili stredné Slovensko. Jednak tam ôn nigdá nebou, druhák: dúfali sme, že uprostred slovenských hôr nebude v júli tak horúco ako všade v Európe a tretiak: mne samotnej sa žiadalo vidieť moje mesto, Banskú Bystricu, po rokoch konečne i v lete. To sa vtedy dá túlať i po okolitých kopcoch a dolinách.

Kto sa s Jánošíkom neodfotil, v Terchovej ako keby ani nebol. Po túre dám sprchu, prezlečiem sa a vychytím sa hľadať dobrovoľníka, čo by ma pri soche pocvakal. Je to len pár metrov po lúke, nik sa však nehlási. Všetci posedávajú, políhavajú, pivko smrčkajú. Vraj im Jánošíkove diery celkom stačili, to máme dneska mládež! Napokon sa hlási spolužiak Ďuri, tiež je na toho svojho plechového menovca zvedavý.

Tento outfit je tak trochu fake. Nepravý. Nie môj. To bolo tak - moja najlepšia priateľka, u ktorej som v Banskej Bystrici nocovala, sa zdula. Vraj iba elegantné handry fotím, chcelo by to aj čosi športové a vôbec - kedy som bola naposledy v našich horách?! Jój, dávno veru, dávno. Pôjdeme teda tahor, do kopcov a mojou úlohou je prekutrať jej skriňu a zostaviť športové oblečenie.

Dve smutné udalosti ma zaviali na Slovensko. Jedna súkromná, druhá tá, pre ktorú to dnes v mojej domovine vrie. Pricestovala som na otočku, ale keď som už tu, chcem stihnúť protestnú demonštráciu na námestí v Banskej Bystrici. Je piatok 9. marca a o piatej vyjdú Slováci do ulíc. Ja sa postavím medzi tých svojich. Veď som tu 25 rokov žila.

Keď sa Slovák preč do sveta poberal... Joj, nečakajte ďalšie nostalgické výlevy! V Prahe nežijem dlho, len pár rokov, ale pristihla som sa pri tom, ako neteri vravím, že sa už teším domov. Myslím, že som to slovo v súvislosti s Matičkou vlastne použila po prvýkrát.