Strana Národnej ulice (1. časť)

Ahojte, cice! V minulom článku som vám sľúbila Teove písačky o najdôveryhodnejšej politickej strane na Slovensku - Strane Národnej ulice. Teo sľub dodržal, naposielal mi toho doaleluja, z času na čas od neho teda niečo do sekcie Poviedky zaradím. Všimnite si, prosím, že som zatiaľ uverejnila len tvorbu samých chlapov. To len tak, na oživenie blogu. Aby sme približne tušili, čo sa odohráva v hlavinkách šesťdesiatročných mužov.

Strane Národnej ulice robím kortešačku s veľkou radosťou a i s čistým svedomím. Nových členov neprijíma, o nijaké fleky nebojuje, a tak si hádam nikdy nebudem búchať hlavu o stenu, koho že som to zase raz nepredvídavo podporila.

Teo Bindas: O Národnej ulici, jej strane, Julovi, Marike a... a tak...

ÚVOD

Občas sa ma niekto len tak, alebo zo záujmu, či preto, aby vedel, čo si o mne má myslieť, opýta, či som v nejakej strane. S radosťou odpoviem, že áno, že v SNU. "A to je ktorá?" zaznie otázka. Niekedy obyčajne, niekedy prekvapene. "Nooo... Strana Národnej ulice," odpoviem hrdo. A je to.

A ešte...

Raz sa ma len tak, alebo zo záujmu alebo preto, aby vedel, čo si o mne má myslieť, opýtal jeden sympatický rímskokatolícky farár, či verím. Povedal som mu, že ja sa s Ním Hore občas porozprávam a že Mu hovorím Vedúci alebo Šéfe. Na chvíľu ho to prekvapilo. Potom sa však usmial a povedal: "Noooo... každý si nájde svoju cestu." A je to.

O NÁRODNEJ ULICI

Je to ulica, ktorou sa z námestia dostanete k opere a ak sa vám bude chcieť kráčať aj ďalej, prejdete cez štvorprúdovú cestu, potom po moste cez rieku až k malej stanici. Teraz by ste už mali vedieť, ktorá ulica to je. Ak ešte stále neviete, dodám, že ak na na tejto ulici zapískate melódiu zloženú z tónov c-d-e-c-d-c a otočia sa aspoň tri hlavy, sú to určite hlavy operných muzikantov alebo spevákov a vy sa nachádzate na nej. Teraz už musíte s istotou vedieť, ktorá ulica to je. Dokonca i v ktorom meste.

O JULOVI

O jeho detstve neviem nič. Ale to nič. Podstatné je, že Julo už ako veľmi dospelý býval v Národnej ulici. Býval, býval, pokojne a vcelku pomaly, až raz jednoducho a z ničoho nič založil Stranu Národnej ulice. Unikátnu. Aj tým, že je iba trojčlennou.

Strana nemala, nemá a nebude mať politické ambície, nikdy a nikam nekandidovala, nekandiduje a kandidovať nebude a kanceláriu má na štvrtej lavičke. Pochopiteľne v Národnej ulici smerom od námestia k opere. Teda mala, pretože lavičky napriek svojej nepohodlnosti, až takej, že na nich mohol sedieť iba obetavý človek, boli postupne... postupne neboli. A tak sa kancelária presťahovala na jeden múrik jedného plota (len dodávam, že úradné hodiny sú iba dovtedy, kým na múrik svieti slnko). Obyčajne totiž úradujem ja, pretože Julo je predseda a ja iba tajomník. Ostatný, tretí člen strany, Julov pes Kubo, úradovať odmieta. A tak mu Julo prikázal aspoň písať zápisnice z našich „operatívok“, ktoré prebiehajú pri každom stretnutí na ulici. Kubo však kašle aj na tie zápisnice. Pravdou je, že na ne šteká.

O MARIKE

Na rozdiel od Julovho, o Marikinom detstve viem viac. Bývala na tej istej ulici, chodili sme do tej istej školy i do tej istej triedy. Dokonca i s hudobnou školu to tak bolo. Rozdiel bol iba v tom, že Marika chodila na klavír a ja na husle. Na hudobnú teóriu sme chodili spolu.
Pravdupovediac nie celkom, pretože mňa a kamaráta Laca učiteľka teórie obyčajne za vyrušovanie vyhodila na chodbu, a tak sme s Lacom nikdy dobre neovládali intervaly ani veľké, ani čisté. O zmenšených, zväčšených a malých sme ani netušili. Marika určite áno.

S rodičmi a so sestrou chodila pravidelne do kostola. Ja nie. S katechizmom som totiž rýchlo skončil, keď nám farár Šuhaj dal za domácu úlohu nakresliť čerta. Marika ho nakreslila. A to som si o nej myslel, že vôbec nemá zmysel pre humor.

Naposledy sme sa spolu videli pri rozdávaní deviatackych vysvedčení. Odvtedy som o nej nepočul. Zrejme ani ona o mne.

STRED

Pamätám si, že to bolo o štyridsaťdva rokov neskôr, v deň, keď svietilo slnko, takže som pomerne rezko kráčal do kancelárie našej strany vybaviť niekoľko bezpredmetných žiadostí o vstup do nej. Predseda Julo totiž vyhlásil, že keby sme boli v strane traja ľudia, vznikali by frakcie, a tak členská základňa ostala na trojčlennej úrovni. Julo, ja a pes Kubo. Čakalo ma aj vybavenie niekoľkých predmetných žiadostí. Išlo o žiadosti o prijatie za člena korešpondenta Strany Národnej ulice. To sme s Julom a Kubom na jednej operatívke jednohlasne i jednoštekne, určite však jednomyseľne, odsúhlasili ako schodné pre bezpečnosť a rozvoj strany.

A tak som si už-už išiel sadnúť, vtedy ešte na lavičku, samozrejme s kávou v hrsti namiesto fascikla, keď zrazu... no, v taký svetlý slnečný deň by aj vám isto udrel do očí tmavý odev mníšky.

Šla dole Národnou ulicou smerom od námestia, ulicou, ktorou chodia obyčajne najviac speváci a muzikanti z opery, ktorým občas podľa toho, na čo hrajú, zakričím: "Fagotisti idú dolu Národnou, bude tuhá zima!" Logicky, pretože sláčikári spôsobujú horúce letá.
Po tejto ulici odrazu namiesto muzikantov kráčala mníška. S vážnou tvárou. Sivovlasá.

Neviem prečo, veď mníšok chodí po uliciach pomerne veľa, ale keď som zbadal túto, prešiel som zo „sadacieho“ zohnutia sa do stoja s pocitom, že odkedy vošla do ulice, pozerá sa na mňa.

Čím bola bližšie, tým zrejmejšie a nad slnko jasnejšie bolo, že je to tak (podotýkam, slnko v ten deň svietilo ako keby bolo pretekárske). Keď bola odo mňa vzdialená už asi iba dva metre, prešla jej vážna tvár do širokého úsmevu, s istotou povedala moje meno... a Národná ulica a ľudia v nej, súdiac podľa ich tvárí..., zažili niektorí väčší, niektorí menší šok. Mníška otvorila náručie, pristúpila ku mne, objala ma a vybozkávala na obe líca. Chvíľu mi trvalo, kým som nabral duševnú i fyzickú rovnováhu, zaostril som a... “Marika????“ vyšplhalo sa mi z hrdla. Bol som neistý, lebo na taký rozľahlý úsmev u nej som si ani pri zapojení všetkých mozgových buniek spomenúť nevedel. Ani keby mysleli na plný výkon..

„Samozrejme, že ja ...!“ prehlásila. Vraj samozrejme, to ako keby sme sa stretli hneď na druhý deň po rozdaní deviatackych vysvedčení.

Dopadol som na úradnú lavičku úplne neúradne. Marika si prisadla a Národná ulica sa nestačila čudovať z vysmiatej dvojice, ktorá sa, sediac na lavičke, prechádzala krížom-krážom svojimi osobnými dejinami za ostatných štyridsaťdva rokov a najmä z mníšky, smejúcej sa chvíľami nahlas na celú Národnú ulicu. Boli by sa možno čudovali menej, keby vedeli, že Marika patrí k rádu Vincentiek, oných veselých sestier, ktoré účinkovali vo filme Žandár zo Saint Tropéz.

Pristavil sa i predseda Julo a bez obalu sa ma opýtal, či ťahám do strany klérus, čo mu Marika s veselým úsmevom a tak isto bez obalu vrátila, že naopak, klérus chce získať mňa. Julo neveriacky otvoril ústa, urobil záklon, aký som uňho nikdy nevidel a rehotal sa, až som sa bál, že sa zlomí.
Marika mala ešte v ten deň povinnosti, tak sme sa dohodli, že si zatelefonujeme a stretneme sa o týždeň. Na to vstala a... odišla.

EŠTE O MARIKE

O týždeň sme sa nestretli. Jej mobilný telefón tvrdohlavo opakoval, že číslo, ktoré volám, neexistuje. Neskôr som sa dozvedel, že Mariku asi tri dni po našom stretnutí preložili niekam do Rumunska.

V Národnej ulici a vo mne po nej ostala iba veta: “Mám Bibliu, niekoľko kníh a som šťastná.“

A pocit, že pred niekoľkými dňami som dostal deviatacke vysvedčenie.

EŠTE O JULOVI

Julo sa presťahoval z Národnej ulice na malé sídlištiatko, zvané Fortnička, kde si opäť pokojne a vcelku pomaly býva a opäť jednoducho a z ničoho nič založil hnutie s názvom Forza Fortnička. Ešte unikátnejšie ako Strana Národnej ulice. Aj tým, že je iba dvojčlenné.

ZÁVER

Ten sympatický rímskokatolícky farár, ktorý sa ma kedysi len tak alebo zo záujmu, alebo, aby vedel, čo si o mne má myslieť, opýtal, či verím, ma s rovnakým záujmom pozval do Čerína, do nádherného ranogotického kostola. Ani na chvíľu ma to neprekvapilo. Odpovedal som mu jeho vetou. Že si aj tam určite nájdem svoju cestu.

A je to.

Keď sa ma občas niekto opýta len tak, či zo záujmu alebo preto, aby vedel, čo si o mne má myslieť, či som stále v Strane Národnej ulice, s radosťou a hrdo odpoviem, že áno, lebo rokovania o zlúčení Strany Národnej ulice a hnutia Forza Fortnička sú na dobrej ceste. Na tej štvorprúdovke, po operou a potom je most cez rieku a potom malá stanica, c-d-e-c-d-c, a tak.

A je to. A bude.

Napísal Teo Bindas, režírovateľ, bluesovateľ, maľovateľ, sochateľ, písateľ...

Všetky časti o Strane Národnej ulice nájdete TU.

2 komentáre:

dagur3. apríla 2019 o 16:41
Je pěkné, když se chlapci tak inteligentně baví a pobaví i ostatní. Musela jsem se podívat na mapu, kde ta Národná ulica v BB je, a našla jsem i Teovu galerii. Doufám, že se tam někdy budu moct zastavit.
OdpovedaťOdstrániť
Odpovede

Pridať komentár

Ďakujem vám všetkým za komentáre. Komentovať môžete i anonymne, bez google účtu. Pripojte však, prosím, aspoň krstné meno alebo pseudonym :)

Môžete sa prípadne pýtať i prostredníctvom e-mailu, rada vám zodopoviem na otázky: babieleta@gmail.com
Móda nemá vek! Zdraví Baba

Babie letá