Babie letá

Tohtoročné babie leto zdá sa byť nekonečné a prísun handier do sekáča, ktorý mám pod nosom, nepretržitý. Cez víkend som opäť štartovala na výlet do prírody, škoda je nevyužiť krásne slnečné počasie. A veru tiež škoda nevytiahnuť čerstvé sekáčové úlovky. Dnes vám ukážem outfit, ktorý som si sama nazvala "do lesíčka na čekanou".

Hlboko do krajiny sa rieka zarezala, kľukatí sa v niekoľkých meandroch. Svoju cestu si prerazila medzi tvrdými vulkanickými horninami, stáročia modelovala priepastné kaňonovité údolie lemované strmými skaliskami. Takto si nespútaný tok cez mnohé pereje razil cestu k Prahe.

V skutočnosti klasický "rybársky" žltý pršiplášť z módy nikdy nevyšiel, v daždivom počasí je stálicou na uliciach veľkomiest, v prímorských oblastiach i na vidieku. Novinkou je len to, že sa mu tohto roku trochu lepšie prizreli svetoví módni návrhári a zaradili ho do svojich jarných kolekcií.

Sekáč na našej ulici zaplavili vianočné svetre z Anglicka. Dovtedy som mala srandu z toho anglo-amerického smiešneho zvyku obliekať si na najkrajšie sviatky v roku gýčoviny so sobami a Santa Clausmi, až kým som si celá šťastná domov neodniesla Tučniaka.

Kto sa s Jánošíkom neodfotil, v Terchovej ako keby ani nebol. Po túre dám sprchu, prezlečiem sa a vychytím sa hľadať dobrovoľníka, čo by ma pri soche pocvakal. Je to len pár metrov po lúke, nik sa však nehlási. Všetci posedávajú, políhavajú, pivko smrčkajú. Vraj im Jánošíkove diery celkom stačili, to máme dneska mládež! Napokon sa hlási spolužiak Ďuri, tiež je na toho svojho plechového menovca zvedavý.

Tento outfit je tak trochu fake. Nepravý. Nie môj. To bolo tak - moja najlepšia priateľka, u ktorej som v Banskej Bystrici nocovala, sa zdula. Vraj iba elegantné handry fotím, chcelo by to aj čosi športové a vôbec - kedy som bola naposledy v našich horách?! Jój, dávno veru, dávno. Pôjdeme teda tahor, do kopcov a mojou úlohou je prekutrať jej skriňu a zostaviť športové oblečenie.

Včera sme tu mali zvláštny deň. V republike na západ od rieky Moravy vládlo napätie, ktoré by sa dalo i krájať, vrcholili prezidentské voľby. O štrnástej hodine sa zatvorili volebné miestnosti a presne o tej istej štrnástej začínal na Pražskom hrade i slávnostný sprievod účastníkov Eurokarnevalu a XV. festivalu Guggenmusik súborov. Rozhodovala som sa, či idem napäto sledovať priebežné volebné výsledky, alebo vypadnem von. Napokon som si zvolila, že padám het, nebudem si ja nervy žrať. Nadýcham sa radšej toho čerstvého vzduchu. Na Hrade je práve maškaráda, to sú ale paradoxy!

Mĺkvy, pocukrovaný les. Nikde ani vtáčika-letáčika, len sneh takmer nečujne vrždí pod nohami. Zatúžila som v predvianočnom zhone, po celom tom huriavku a zmätku v centre po ozajstnej oáze pokoja. Spomenula som si, ako sme v rannom detstve tesne pred Štedrým večerom s otcom chodievali do hory po jedličku...