Vlk Kazan a Modrá Čiapočka

Bernerova cesta do Prahy bola dosť strastiplná. Najprv sme dlhé týždne čakali, či po otvorení hraníc začne letecká spoločnosť Swiss do Prahy opäť lietať. Keď začiatkom júla konečne pristáli prvé jej koráby na Ruzyni a kúpil si letenku, týždeň pred odletom mu let zrušili. Určili náhradný termín, aby do jedného lietadla efektívne nadrgali všetkých cestujúcich hádam z troch letov. Lietadlo bolo teda plné (akéže tam bezpečné rozostupy) a všetci sa dusili v maskách. V Prahe mi pristál chlap totálne stečený z nervov.


A vraj bude sedieť len doma, nikam on veru nepôjde, má celej tej epidémie plné zuby. To určite! Doma sme sedeli obaja vyše štyroch mesiacov, už hádam aj stačilo. Nemôžeme prestať žiť, len aby sme neumreli.



Na tú moju pragmatickú najstaršiu dcéru sa veru môžem vždy spoľahnúť. Hneď na druhé ráno nás oboch naložila do auta. Jasné, že netreba sadnúť do verejnej dopravy, samozrejme, že pôjdeme do hôr, kde nebude ani živej duše. Len sa nebáť! Aj tentokrát zostavila dievka program výletu celkom sama, ja som vedela len toľko, že sa pôjde pre zmenu na sever od Prahy.

Mšenské Pokličky


Že sa dostaneme do rozprávky, naznačovali už perníkové chalúpky v úvode našej túry...



Mali sme nasmerované ku skalným útvarom, nazývaným Pokličky, ktoré sú súčasťou CHKO Kokořínsko. Neďaleko Pokličiek je aj odstavné parkovisko, ak si však chcete dať trošku dlhšiu túru, odporúčam odstaviť auto už pod hradom Kokořín a vydať sa od reštaurácie Pobuda pešo popri potoku Pšovka. Len tak tieto drevenice uvidíte.


K skalám treba vystúpať po nekonečných schodoch "do neba", stojí to však zato.


Skaly "s pokrievkami" vznikli zvetrávaním rôznych hornín. Kedysi boli celkom zaliate morom. Pokličky sú bývalým stvrdnutým morským dnom, zlepeným železitým tmelom a lepšie odolávajú erózii ako pieskovec pod nimi.




Dlho sme hore nepobudli, zahnala nás hrozivá búrka. Celkom sklamaní sme zostupovali dole do údolia, netušiac, že ten najväčší zážitok na nás čaká práve tam.


Vlk Kazan


Chlapíka v maskáčoch a so psom sme na začiatku prázdneho lesa nijako nemohli prehliadnuť. Vlastne predovšetkým toho psa. Nie je to československý vlčiak? Neudržala som svoju zvedavosť na uzde. Kedysi som sa o toto psie plemeno, ktoré vzniklo krížením vlka karpatského a nemeckého ovčiaka, intenzívne zaujímala. Raz sme totiž v slovenských horách naďabili na celoštátne stretnutie chovateľov tohto plemena, tie psy ozaj vyzerali ako svorka vlkov. Nádherné zvieratá!

Plemeno bolo cielene vyšľachtené na stráženie socialistických hraníc. Súdruhovia dúfali, že budú mať pracovitého, poslušného a pritom silného a agresívneho psa. Ibaže to sa poriadne sekli. Nové psie plemeno síce bolo riadne medzinárodne uznané, na naháňanie diverzantov však absolútne nepoužiteľné. Psy s vlčou krvou sú dodnes ťažko vychovateľné a predovšetkým plaché a svojhlavé.
Je to vlk, dostala som odpoveď.
Ale, no tak! Vlk s obojkom??? A ešte k tomu voľne pobiehajúci? Bez náhubku?!


Dobre teda, je to 80%-ný vlk a 20%-ný pes, narodil sa nedopatrením, keď jeho psiu matku s vlčou krvou kryl vlk v zajatí. Vraj to neustrážili.  A tak vznikla zvláštna symbióza človeka s vlkom a my sme ten príbeh dvoch osamelých bytostí počúvali so zatajeným dychom takmer hodinu. V hustom daždi.


Vlk Kazan svojho chovateľa vlastne odsunul na okraj spoločnosti. Tomu sa rozpadlo manželstvo, roky nebol na dovolenke, nemá ho komu zveriť a do tzv. "psích" hotelov ich nepustia. Muža bežne napádajú veľké psy, pretože z neho cítia vlka. 

Na druhej strane zviera toho svojho človeka pravdepodobne živí. Je to pracovný vlk. Nemecké ovčiaky dokážu človeka vyňuchať do 12 hodín, Kazan drží pachovú stopu neuveriteľných 8 dní! Zostal mu teda nielen vlčí pach, ale aj vlčí čuch a výdrž. Je však svojský a pracuje len vtedy, keď sa jemu chce, treba ho motivovať.

Stretli sme teda profesionálneho psovoda. Či pracuje pre policajtov alebo pre vojakov, sme sa nedozvedeli. Zato sme sa veľa dozvedeli o živote vlka. Taký vlk vás môže nebadane sledovať aj kilometre a vy ho neuvidíte. Vlastne ho nemáte šancu v prírode nikdy čo len letmo zhliadnuť. 

Kazanovi tých jeho pár percent psej krvi pomáha ako-tak pri socializácii. Žije v blízkosti troch nemeckých ovčiakov, po rokoch sa od nich dokonca naučil "psovsky" brechať a strážiť. So psami sa však nekamaráti, nevybehne na lúku pohrať sa s nimi. Dospelý vlk sa nehrá. Aj pri našom stretnutí sa správal celkom inak ako pes. Skúmavo si nás obzeral, opatrne pomaly okolo krúžil, chvostom nikdy nezakrútil a vlastne ani svojho spoločníka nijako nekontaktoval. Ten totiž nie je jeho pánom, sú si rovnocenní.
A neexistuje, aby si dal nasadiť nejaký ponižujúci náhubok!

Na našej spoločnej fotografii vidno, že mám v gatiach. Kazan však nie je agresívny, divé, ale dobre chované zviera nemá dôvod zaútočiť.
Len sa mu nesmiete v nijakom prípade pozrieť priamo do očí.
Priamy pohľad do očí je pre vlka jasná výzva na súboj.

Rozlúčili sme sa, prešli sme asi kilometer, neustále debatujúc o neuveriteľnom stretnutí, keď sa nám Kazan ako duch nebadane zjavil za zadkami. Spomalil a pridal sa k našej svorke. Dal tak najavo, že nás už pozná, ale radosť veru neprejavil. Holt, silná introvertná osobnosť.
Po stretnutí s vlkom sa Berner, inak vášnivý psíčkár, celkom uvoľnil. Nasledujúce týždne sme veselo cestovali mestskou hromadnou dopravou, ako keby sa nevírilo. Len tie náhubky sme si veru v električkách stále nasadzovali. Bo my sme len slabí a bojazliví ľudia.





Baba Slováková

19 komentárov:

  1. Evka, si super - okrem ležérnych "autfitov" vždy niečím zaujímavým prekvapíš! Akokoľvek mám rada dobrú módu, o handrách by to bola nuda. Máš ľahké pero, takže je to pasia čítať, tentoraz si ma fakt dostala príbehom o Kazanovi. Krásne leto želám, Pawla z BA

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi pekne Ti ďakujem za pochvalu, potešila ma. Výlet to bol parádny, stretnutie s vlkom však bolo skutočne zaujímavé a asi by mi aj bok vydulo, keby som ho nedala na blog. To som ani nevedela, či sa práve toto rozprávanie bude páčiť... Teším sa. Krásne leto aj Tebe!

      Odstrániť
  2. Mila Eva,
    setkani s takto krasnym vlkem v klidnem prostredi vam zavidim! Nadherne zvire..
    Ja jsem potkala vlka na hlavnim nadrazi v Praze (!). Vysla jsem z knihkupectvi a uvidela pani s dvema " psy". Jeden, mestsky smetak a druhy - nadherny - nene, rikam si, vsak toto neni pes? Nesmele jsem se zeptala pani, ktera ho vedla na voditku, jestli je to vlk? A ona odpovedela: " Samozdrejme!". Vlk byl z toho obrovskeho mnozstvi lidi a prostredi maximalne vystresovany a z oci mu koukal strach, ocas stazeny jako vystraseny vlcak. Bylo mi ho velmi lito. Protoze kdyby pani mela cit pro zvirata, musela okamzite vedet, ze vlkovi v meste velmi ublizuje.
    Kazan vypada docela v pohode, i kdyz, co naplat, vlk je zvire zvykle zit v rodine s jasne danymi socialnimi pravidly. A to mu, i kdyz vlidny, majitel, tezko muze dat.
    Preji hezky zbytek prazdnin a tesim se na dalsi prispespevky z krasnych koutu Cech, jsou vyborne napsane a inspirativni. Chystam se do Litomysle..:-)
    Iveta

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Milá Iveto,
      v Čechách sú vraj len dva hybridné vlky, ktoré žijú u chovateľov: Kazan (80% vlk, 20% pes)a vraj ešte jedna vlčica, ktorá má chovateľku (50% vlk, 50% pes), možno ste narazili na tú??? Predpokladám, že 100% vlka voľne nechová nikto. Inak je ale skutočne ťažké rozoznať vlka od československého vlčiaka. Všeobecne má vlk väčšiu lebku, tmavý pás na chrbte, nemá mimické svaly na očiach, nedokáže teda spraviť tie veľké "psie oči", vlčice sa hárajú len raz do roka (bežné feny 2x), ibaže feny československého vlčiaka sú na tom rovnako ako vlčice. Mohol to teda byť aj vlčiak, nie vlk, ibaže to je takmer jedno, pretože aj vlčiaky sú veľmi plaché. Ozaj... a pomenovanie "vlčiak" pre všeobecne rozšírených nemeckých ovčiakov je nesprávne.
      Kazan nemal inú možnosť, narodil sa v zajatí.
      A teším sa, že som Vás inšpirovala na výlet!!!

      Odstrániť
  3. Melo byt, samozdrejme, prispevky. I kdyz to nove slovo nezni spatne:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Milá Evka,
    pri čítaní Vášho príspevku som sa vrátila spomienkami do svojich detských čias, kedy sme hrávali často pexeso. Okrem iných parádnych kúskov sme mali "plemená psov" a "hrady a zámky". Z plemien psov, boli najvychytenejšie samozrejme nemecký ovčiak a slovenský čuvač :-) Bol to vždy môj sen mať doma vlka a keď nie vlka, tak aspoň nemeckého ovčiaka. Čo sa týka mojich rodičov, tak pre nich to už nebol zase až taký sen :-)
    Stretnúť takmer vlka je teda parádny zážitok.
    A čo sa týka tých hradov a zámkov, tak to mám tiež sen prejsť všetky tie pexesové hrady a zámky. Už som si ho aj čiastočne splnila asi pred 15 rokmi sme sa vybrali s mužom po hradoch v Južných Čechách. Zaznačila som na mape "pexesové hrady" a vyrazili sme. Týmto ste mi pripomenuli, že sme ešte neskončili a treba pokračovať :-)
    Ďakujem krásne za inšpiráciu a hlavne za pekný článok.
    Silvia

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja ďakujem za milý komentár. Veru, veru, ešte je veľa miest aj u nás doma, ktoré sme ešte nevideli. Na Slovensku mi ešte zostal Bardejov a Pieniny a možno ešte vo väčšom rozsahu návšteva Slovenského raja, inak ho mám dosť slušne precestované. No a v Česku je toho toľko, že môžem cestovať do konca života len tu a aj tak to asi všetko nestihnem :)

      Odstrániť
  5. Jáj, ešte teraz pri čítaní článku mi zase prechádza mráz po chrbte z toho očarujúceho stretnutia s Kazanom... fakt silný zážitok, musím povedať. Pragmatická

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Milá Babulienka, tvoj článok ma super pobavil. Ďakujem. A veta Nemôžeme prestať žiť, len aby sme neumreli. , by malo byť krédo celej tejto zvláštnej situácie. Srdečne pozdravujem. Ľubica

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Zaujímavé stretnutie aj informácie o vlkovi Kazanovi. Kazan sa volal náš pes, ktorého som si zapamätala ako prvého z detstva. Veď sme ho aj mali dosť dlho, bol to nemecký ovčiak. Po ňom sme už mali len také menšie druhy psov. S menom Kazan som sa nikdy viac nestretla, až teraz v tomto tvojom príspevku.
    V mojej domácnosti sme psa nikdy nemali, moje deti sa so psami stretávali len na návštevách u kamarátov. Mladšiemu sa stalo osudným to, že nevedel, vlastne ani ja som to dovtedy nevedela, že psovi je neradno pozerať priamo do očí. Na jednej takej návšteve v rodinnom dome u kamaráta mu pes domácich skočil a zahryzol sa do tváre.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. "Vlčiak Kazan" je klasické dobrodružné literárne dielo od Jamesa Olivera Curwooda, ale vraj tento konkrétny vlk sa volá podľa Kazana zo seriálu "Štyria tankisti a pes".
      Áno, ani psom neradno kukať do očí. Aj keď ja som toto ako dieťa robievala priam s pasiou. Jasné, že len pri tých dedinských psoch za plotom. Pozerala som im drzo do očí dovtedy, kým neuznali porážku a neprestali brechať. V bezpečí za plotom :)

      Odstrániť
    2. Ďakujem za informácie. Nečítala som tú knihu. Štyroch tankistov som videla, ale meno psa si nepamätám. Bolo to už dááávno. Asi pred rokom mi zahryzol cudzí pes do lýtka, ako som išla na bicykli. Našťastie, bola to len povrchná rana. A to sa ja pohľadom na psov vyhýbam, nie som milovník psov.

      Odstrániť
    3. Napadlo mi a išla som googliť psa zo Štyroch tankistov. Keď som to meno Šarik čítala, hneď som si naňho spomenula :-)

      Odstrániť
    4. Jasné, Šarik to bol! Tak to nás milý psovod pekne obťal:)

      Odstrániť
    5. Asi tak :-( Ešte som zámerne pozrela aj českú verziu filmu, či tam náhodou nemal pes iné meno, ale nemal. Nevadí, aspoň sme si pokecali a pospomínali :-)

      Odstrániť

Ďakujem vám všetkým za komentáre. Komentovať môžete i anonymne, bez google účtu. Pripojte však, prosím, aspoň krstné meno alebo pseudonym :)

Môžete sa prípadne pýtať i prostredníctvom e-mailu, rada vám zodopoviem na otázky: babieleta@gmail.com
Móda nemá vek! Zdraví Baba

TÉMY

TÉMY ČLÁNKOV:

Instagram