Babie letá

Na Slovensku to dnes vrie, priam klokoce ako v kotle vriaca smola. Je volebný deň a ľudia do krvi rozhádaní. Nič nového pod slnkom, ale aj tak: prečo sa len našinci dokážu takto nenávistne žrať?!

Krátko po revolúcii otvoril Teo v Národnej ulici umeleckú galériu a zdá sa, že založil aj ilegálnu stranu. Čím viac o nej zápalisto rozpráva, tým viac sa smejem, joj, toto mi hrozne pripomína niektoré strany parlamentné!

"Mal by si to všetko napísať," povzbudzujem ho. Ha, dávno vykonané, pekne čierne na bielom.

Pohodlne sa teda so mnou usaďte na najmladšej ulici v historickej zóne Banskej Bystrice a kým dám Teov výklad o Strane Národnej ulice (v budúcom článku), vypočujte si najprv jeho rozprávanie, ako to tu vyzerá, keď ľudia zúrivo neriešia, koho voliť a len tak si žijú a usmievajú sa.

Teo Bindas: O blues

Stáva sa, že "zatvorenosť" dávajú obchodníci najavo položením stoličky do dverí. Taký zvláštny obchodnícky zvyk je to.

Trochu som si ho prispôsobil. Účelovo. Dávam stoličku pred dvere. Zvonku. Naľavo alebo napravo, podľa toho, ako fúka vietor. Stolička je fajčiarska a dym sa do galérie nehodí. Teda aspoň nie vždy.

Okrem toho, že stolička je fajčiarska, plní aj účel kancelárie Strany Národnej ulice (predseda Julo, tajomník ja a tretí, ďalší riadny člen strany je Julov pes Kubo). To odvtedy, odkedy v Národnej ulici niekto zrušil lavičky. Ale o strane niekedy inokedy.

Aj nedávno tak bola stolička pred dverami, ja za nimi dnu, keď do galérie nazrel môj priateľ Oleg, na ktorého priateľstvo som obzvlášť hrdý, pretože ja som abstinent a on šéfom medzi pospolitým ľudom veľmi populárnej liečebne. Na Prednej Hore.

Nazrel, ale neostalo pri tom. Vzápätí sa ma opýtal, prečo na tej stoličke nesedím s gitarou a "nebluesujem". Odvetil som, že keď, ja by som bral iba papierové. Oleg sa usmial a opýtal sa ma, v čom vidím problém. Prestal som teda vidieť problém a začal vidieť gitaru. Svoju "diskantku". Starú, ročník 1964, nie takú starú ako blues, ale to nič. Blues sa na nej hrá dobre. Vzal som ju teda do hrsti, vyšiel, sadol a hral. Černého nebožtíka od Suchého a Šlitra. Keď už blues, tak nech je aspoň názvom pravé čierne. Modrým nemohlo byť, lebo modrý nebožtík by znelo zvláštne. A neviem, či už niekto videl modrého nebožtíka.

Potom to už malo napriek pomalému rytmu rýchly spád. Začal som hrať a spievať, Oleg so svojou polovičkou, ktorá sa spoza neho znenazdajky vynorila (je trochu nižšia ako on), tancovali, ľudia sa na ulici usmievali. Mal som dokonca pocit, že aj nebožtík, o ktorom blues bolo, si začal sám s úsmevom pospevovať "blues na cestu poslední" tak, ako mu to Šlitr prikázal v texte. Nakoniec som sa prekvapene usmial ja. Oleg zatlieskal, strčil mi do strún papierových päť ečiek a mne sa zdalo, že sa Národná ulica v Bystrici zmenila na Bourbon Street v New Orléans.

Žeby vďaka onomu zvláštnemu dávnemu obchodníckemu "triku" so stoličkou?

Hm... Ktovie...😏

Napísal Teo Bindas, režírovateľ, bluesovateľ, maľovateľ, sochateľ, písateľ...

Úvod tohto článku vyzeral, že sa aždaj rozohním nad prezidentskými voľbami v SR, ale radšej som tú svoju cestu na Slovensko vďaka Teovi odľahčila obrazom usmiatych a tancujúcich ľudí na ulici. No a k voľbám už len toľko: nerozumiem niektorým mojim súkmeňovcom, nerozumiem reči svojho kmeňa. Liberalizmus nie je ani hrozba, ani nadávka ale opak totality.

Z galérie som vydolovala takúto krásnu vranu, bo sa mi hodí k oblečeniu. V skutočnosti ale dúfam, že ma Strana Národnej ulice, ktorá nijakých ďalších riadnych členov neprijíma, prijme za tento počin aspoň za člena-korešpondenta 😏 Vrana k vrane sadá?

Outfit:
Pulóver: Warehouse
Košeľa: Zara
Nohavice: Zara
Topánky: Vagabond
Kabelka: Adža Erdenebat
Okuliare: Mr. Boho
Náušnice: Čisáriková Táňa, keramika, Galéria Teo, Banská Bystrica

Obraz: Filipová Eva: Vranka, Galéria Teo, Banská Bystrica

Súvisiaci článok: Lovec dizajnu: Galéria Teo