Vraj keď si človek niečo veľmi, veľmi želá, splní sa mu to.
Raz som sa kolegu, skvelého architekta, pri brainstormingu nad fľašou červeného opýtala, či má nejaký profesionálny sen. Či sníva, že raz postaví čosi veľké, bombastické, nezabudnuteľné.
Užasnuto sa na mňa vtedy zadíval. Nie, nemá, povedal prekvapene. Berie tú našu prácu ako remeslo. Poctivé remeslo s veľkou dávkou fantázie, ale najmä s plnou nošou technických vedomostí.
Ja som svoj sen mala. Veľký, velikánsky. Už od detstva.
Nie, netúžila som postaviť nič naozaj veľkolepé. Toto bola veľmi súkromná, intímna záležitosť.
Gejzov park
Dedinka na juhu Slovenska, v ktorej som vyrastala, mala v jej samom strede malý raj. Taký zelený zázrak. Starý raritný park plný cudzokrajných drevín. Park patril ku kaštieľu, ktorý sa barbarsky v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zbúral, aby na jeho mieste vyrástlo mimoriadne nepekné nákupné monštrum. Veľkú časť parku pohltilo futbalové ihrisko, ktoré paradoxne napomohlo skutočnosti, že sa park využíval a ako-tak aj udržiaval.
 |
| Photo credit: @edinasv |
 |
| Photo credit: @edinasv |
 |
| Photo credit: @edinasv |
Počas môjho detstva bol park ešte pomerne veľký a úplne očarujúci. Fascinovali ma tie neznáme velikánske stromy, jazierko s tajuplným ostrovom uprostred, obrovské poskrúcané korene pagaštanov, pokrývajúce celý breh rieky. Dalo sa po nich loziť donekonečna. Mystická dlhá alej. Zelenkavá voda jazierka, všadeprítomné zelené šero a legenda o dvoch utopených dievčatách z kaštieľa.
Dokázala som sa tu sama hrávať celé hodiny a objavovať nové a nové zákutia. A snívať s otvorenými očami, veď to poznáte...
 |
| Photo credit: @edinasv |
S reguláciou rieky prišiel zánik. Pagaštany z brehu zmizli hneď a postupne sa začali strácať aj stromy z vnútra parku. Bolo mi to ľúto, tak ľúto!
Gejza Török, majiteľ kaštieľa, park budoval celé roky. Rastliny nosil zo Stredomoria, nechával ich na 2-3 roky aklimatizovať na Balkáne a až potom ich previezol na Slovensko.
S nástupom nových časov to šlo s parkom už naozaj dolu vodou. Na údržbu neboli peniaze, o financiách na jeho záchranu ani nehovoriac. Mala som pocit, že park môjho detstva už nikoho nezaujíma, nikto ho nepotrebuje.
Zachráňme park
Už som dávno v rodnej obci nebývala, keď za mnou prišiel jej starosta. Chcú park zachrániť, revitalizovať, škoda ho je nechať len tak napospas osudu... ale obec nemá peniaze. Ani na projekt. Ibaže bez projektu nedostane z fondov EÚ dotáciu na revitalizáciu. Na koho sa má obrátiť, ak nie na rodáčku?!
Znamenalo to projektovať bez honoráru, obec mala peniaze len na nevyhnutné náklady. Bola som tak šokovaná, úplne paf, že mu napadlo prísť práve za mnou, že som okamžite súhlasila.
Jazierko a nový park
Kedysi boli jazierko a rieka spojenými nádobami. Dnes to už neplatí, voda do jazierka sa musí čerpať z neďalekej studne. Dno sa vyčistilo zo smetí a bahna, odstránili sa náletové dreviny. So spomínaným kolegom sme obnovu člnkovania vzhľadom na starú tragédiu zavrhli. Jazierko sme premostili a na ostrovčeku vybudovali altán. V lete sa v ňom uzatvárajú manželstvá, počas letných podvečerov tam sedáva mládež.
 |
| Photo credit: @edinasv |
Nová výsadba je štvornásobne rozsiahlejšia ako torzo pôvodného parku. Neviem, či sa vôbec dožijem jej dospelosti.
Na tom ale nezáleží, mám nesmiernu, takú tichučkú radosť. Skoro takú, ako keď sa vám narodí dieťa.
Sukňa: Max Mara
Tričko: H&M
Espadrilky: Bershka
Kabelka: Diesel
 |
| Photo credit: @edinasv |
Outfit
Sukňu z tuhého hodvábneho šantungu mám už najmenej dvadsať rokov. Je krémová, ako vidno na fotkách, so zlatistým hodvábnym leskom. Tú je fakt škoda vyhodiť, kedysi som ju nosila do spoločnosti, dnes je už demodé.
Vyskúšala som štylizáciu na tému španielsko-francúzkeho vidieckeho odevu, tam totiž vznikli pôvodné espadrilles.
Ponúkal sa ku tomu slamený košík, ale to by už bol taký prvoplánový vidiek, nič pre mňa.
Zacapila som heavy metalové doplnky, kabelka mi strapcami a vybíjaním odrazu evokovala gaucho style Latinskej Ameriky, čo sú vlastne tiež Hispánci.
Hm... sukňa. Otvorím najnovšiu Elle a čo nečítam? Jeden z horúcich trendov je takáto dĺžka a odhalené členky. Udeľujem jej milosť :D
 |
| Photo credit: @edinasv |
 |
| Photo credit: @edinasv |
Překrásné,můžeš být hrdá!
OdpovedaťOdstrániťPekne ďakujem!
OdstrániťEvi, zachránila si pre tento svet kus takmer navždy stratenej nádhery. Veľká vďaka za všetkých!
OdpovedaťOdstrániťÁno, sama sa tomu veľmi teším :D
OdstrániťEine wunderschöne Geschichte, wie Du Deinen Kinderspielplatz gerettet hast. Der Park ist sehr schön geworden. :-)
OdpovedaťOdstrániťBruno
Danke, danke, Brunino, Du hast mir grosse Freude gemacht!
OdstrániťPani Eva urobili ste úžasnú vec! Pohladili ste mi dušičku o to viac, že je to park. V dnešnej dobe, keď sa na všetko pozerá cez zisk a peniaze (chápem, však všetci z niečoho musia žiť) a zeleň a stromy ustupujú developerom je to o to vzácnejšie! Vytvorili ste si svojim spôsobom pomník:-)))
OdpovedaťOdstrániťKrásne... tlieskam Vám
Sivet
Veľmi ma Váš komentár dojal, ďakujem zaň! Osud to zariadil tak, že som zo Slovenska navždy odišla. Ten pocit, že doma po mne zostalo niečo živé, čo v prípade niektorých druhov stromov prežije i stáročia, je neopísateľný.
Odstrániťgreat post!!now i follow you on gfc and google+,i hope you follow me too!!kiss
OdpovedaťOdstrániťUrobila si záslužný a obdivuhodný čin. Bodaj by takých ľudí bolo viac. Mohla si dať viac fotografií so širším záberom :-)
OdpovedaťOdstrániťS tou horúčavou bojujem aj ja, ale nemám závesy ani záclony na oknách, takže nemám čo rosiť. Noci sú ešte horšie ako dni.
Obdivuhodný čin...aby bolo takých ľudí na svete viac!!!
OdpovedaťOdstrániťTakýto krásny altánok na jazierku som videla a užila si len vo Švédsku a v Rajeckých Tepliciach, som rada, že aj u Vás je také miesto. Svojou prácou a príspevkami ozvláštňuješ dni nielen nám, ale aj budúcim generáciám. Len pokračuj (smile) veľa ďalších tvorivých nápadov !!!
OdpovedaťOdstrániťĎakujem vám všetkým za milé komentáre, mám naozaj radosť!
OdpovedaťOdstrániť