Babie letá

Bola to vlastne cesta pracovná, išla som skontrolovať stavbu domčeka, ktorý sa stavia podľa môjho projektu. Na kontrolný deň som sa trošku ohákla. Ani nie preto, aby som miestnym chlapom vyrazila dych, ale preto, aby som stihla aj fotky pre článok na Tchibo blog (TU). Spojila som dve pracovné veci dokopy.

Lenže na stavbe akosi nebolo kde fotografovať. Nemáte tu na okolí niečo fakt fotogenické? Opáčila som. Mali, čuduj sa svete. Výstavný a známy rokokový zámok!

Zámok Dobříš

Dobříš je malé, desaťtisícové mestečko v Stredočeskom kraji, vzdialené juhozápadne od Prahy asi 30 km. Ako tu vyrástol toľký palác? Takto:

Po prehratej bitke na Bielej hore nastala v Čechách doba temna. Rekatolizácia, protireformácia, konfiškovanie majetkov. Na konfiškátoch na napakovali drobné rody zo zahraničia a rýchlo vyrástli čo do majetku a aj spoločenskej prestíže. Zároveň s nimi však prišli aj vzdelanosť, priemysel a... baroko.

Panstvo v Dobříši lacno kúpil v roku 1630 pruský gróf Bruno z Mannsfeldu. Jeho rod sa tu pustil v roku 1666 do stavby barokového zámku, v roku 1674 založil železiarsku hutu. Panstvo začalo prekvitať a Mannsfeldovci získali kniežací titul. O sto rokov neskôr však vymreli po meči. Sobášom s dedičkou panstva toto získal člen talianskeho rodu Colloredo z Opočna (tiež konfiškátu) a so svojimi potomkami začal písať históriu rodu nového: Colloredo-Mannsfeld.

Smoliar z rokokového zámku

Šľachtický rod prišiel o zámok v Dobříši v roku 1942. Jeho vtedajší majiteľ Vikard (Weikhard) Colloredo-Mannsfeld sa totiž odmietol prihlásiť k nemeckej národnosti a k ríšskej štátnej príslušnosti. Ako nepriateľovi Tretej ríše mu bol teda majetok zhabaný. Po atentáte na Heydricha sa práve v tomto zámku usídlil Heydrichov nástupca Daluege, priamo zodpovedný za vypálenie Lidíc a Ležákov, aj za celú heydrichiádu.   

Medzitým sa pôvodný majiteľ zámku Vikard zúčastnil protifašistického odboja. Po vojne mu však (v roku 1945) bol zámok opäť vyvlastnený, tentokrát na základe Benešových dekrétov. Keď ho raz nemohli obviniť zo zrady českého a slovenského národa (bol o.i. signatárom niekoľkých deklarácií českej šľachty, podporujúcich český národ a E. Beneša menovite), prišiel o majetok na základe nemeckej národnosti, ku ktorej ho jeho otec prihlásil pri sčítaní ľudu v roku 1930...  

Chudák Vikard. S podlomeným zdravím odišiel do Francúzska, kde v roku 1946 zomrel. Mal iba 32 rokov a rehabilitácie sa už nedočkal. V roku 1950 bola totiž konfiškácia súdne zrušená! To už však v krajine bačovali komunisti, nijaké majetky nikomu nevracali a celý rod Colloredo-Mannsfeld bol kompletne za kopečkami.  

Dnes vlastní zámok Jerome Colloredo-Mannsfeld, potomok Jeronýma, Vikardovho brata a dediča, uplatniaceho si svoj nárok na majetok v reštitúciách. Šľachtickému rodu boli v zdĺhavých a dodnes neukončených súdnych procesoch vrátené obrovské majetky: zámky, lesy, rybníky, poľnohospodárska pôda, čiastočne aj umelecké zbierky.

Francúzsky park

Vikardov osud bojovníka s veternými mlynmi ma natoľko zaujal, že sa o samotnom zámku širšie rozpisovať nebudem. Svoju rokokovú podobu dostal pri prestavbe po požiari (v rokoch 1745-65), kedy bol tiež doplnený rozsiahlym parkom vo francúzskom rokokovom štýle, trikrát terasovite členeným a so sochárskou výzdobou od Ignáca Platzera.

Po záhrade vás teraz trošku povodím, najprv však požičaná letecká snímka, na ktorej najlepšie vidno rozsiahlosť a krásu zámockého areálu.

Autor: Karelj – Vlastní dílo, Volné dílo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=8265520

Dominantou najspodnejšej terasy je kruhovitá fontána s galériou sôch. Bohužiaľ, z nádhernej buxusovej (krušpán, česky zimostráz) bordérie zostalo len torzo. Buxusy v Európe už viac ako desať rokov ničí hubovité ochorenie, na ktoré záhradníci doteraz nenašli liek...

Najcennejším sochárskym dielom záhrady je výzdoba fontány na druhej terase s hlavnou scénou "Napájanie Héliových koní".

Na najvyššej terase leží budova oranžérie. Za ňou sa rozkladá anglický park.

Oblečenie, ktoré mám na sebe, ste už v spomínanom článku zrejme videli, dám teda ešte nezverejnené fotografie, ktoré sú síce kúl a aj park na nich dobre vidno, pre potreby článku o ponožkách sa mi však akosi nezdali byť vhodné.

Keď som si ukladala tieto fotografie do počítača, zistila som, že pod názvom "zámok" mám fúru fotiek. Na to, aký bol tento rok jalový, som toho stihla predsa len dosť, neviem, čo tu nariekam. Videla som zámok v Litomyšli (TU), v Pardubicich (TU), hrad Kokořín (TU), ba trochu bližšie aj Pražský hrad (TU). Nie je toho veľa, ale furt lepšie ako drátom do oka.

Snáď už bude ten nasledujúci rok oveľa lepší a bude aj viac mojich článkov. Zatiaľ si užívajte pokojný advent!