Celkom nečakane ma rod Pernštejnovcov, na ktorý som narazila v Litomyšli, úplne opantal. Stačil letmý pohľad na fotografie zámku v Pardubiciach, ktorého sgrafitová výzdoba fasády nápadne pripomína tú na zámku v neďalekej Litomyšli, aby som usúdila, že aj v tomto objekte určite kedysi sídlili páni z Pernštejna.
Kým som teda sadla na rýchlik späť do Prahy, pridelili sme si s dcérou ešte jeden výletný deň v hlavnom meste Pardubického kraja.
Veru som sa nemýlila. Štatutárne mesto Pardubice by nikdy nedosiahlo svojho významu, ak by sa jedného krásneho dňa v roku 1431 nerozhodol moravský veľmož Vilém II. z Pernštejna expandovať do východných Čiech a neskúpil tam, čo sa dalo. Z pôvodného vodného pardubického hradu z 13. storočia plánoval vytvoriť hlavné rodinné sídlo, aby mal bližšie do Prahy, kde na kráľovskom dvore zastával vysoké funkcie. Vilém bol dedom Vratislava II. z Pernštejna (písala som o ňom TU) a tým bola moja otázka, ako sa tak nádherný zámok dostal do maličkej Litomyšle, zodpovedaná. Pernštejnovci ovládli celý kraj a famóznym spôsobom ho pozdvihli.
Pardubický zámok
Vilém v Pardubiciach postupne vybudoval skutočne neobvyklé sídlo, ktoré v Európe nemá obdobu. Štvorkrídlový renesančný palác je aj s okolitými hospodárskymi budovami obohnaný mohutným valom, stavba je teda aj zámkom aj hradom súčasne.
Kým sme sa dostali k hlavnému vchodu, donekonečna sme obchádzali ozrutný múr, pričom sme zo zámku videli len veže. Obranný systém mi okamžite pripomenul geniálne opevnenie Terezína (dočítate sa TU), to však vzniklo o 350 rokov neskôr...
Fortifikačný systém predstavuje vrchol neskoro gotickej opevňovacej techniky. Opevnenie tvoril hlinený val s nárožnými rondelmi, na ktorom sa dalo umiestniť ťažké delostrelectvo. Val pritom obopínala hradba so strieľňami pre ručné palné zbrane, ktorú chránila priekopa a rozsiahly zátopový pás. Smerom k mestu bol postavený barbakán (zvaný příhradek), ktorý so zámkom spojoval drevený most.
Fotografie ukazujú, aké sú valy širokánske.
Rod zubrej hlavy
Pernštejnovci radi dávali na obdiv svoj pradávny prostý pôvod. Podľa legendy bol ich praotcom chudobný uhliar Vojtěch, ktorý v lesoch premohol zubra, z lyka si uplietol kruh a zvieraťu ho prevliekol cez nozdry. Takto skrotené zviera priviedol ku kniežaťu a sekerou mu odťal hlavu. Za tento nevídaný čin vraj dostal do daru lesy, v ktorých pálil uhlie a kde si napokon postavil najstaršie sídlo rodu - hrad Pernštejn. Hlava čierneho zubra odvtedy zdobí rodový erb a v Pardubiaciach i na okolí umiestnili Pernštejnovci viacero votívnych dosiek s vyobrazením praotca so zubrom.
Vilém II. z Pernštejna bol pravdepodobne najslávnejším z rodu. Vraj bol nielen múdry ale aj skromný. Podporoval remeslá, živnosti a obchod, poľnohospodárstvo a baníctvo. Zakladal v tých časoch mimoriadne výnosné rybníky, ktorých len na pardubickom panstve bolo vyše 200. K poddaným bol láskavý a spravodlivý a všetkým poskytoval náboženskú slobodu.
Jeho synovia si tiež neviedli zle a zveľaďovali majetok. Zato s vnukmi to už išlo dole kopcom. Jeden sa kvôli náboženstvu od rodu odtrhol, druhý bol známy ako hýrivec a bankrotár, po uši zadĺžený predal Pardubický zámok kráľovi. Najvydarenejší bol spomínaný Vratislav... a už mi akosi definitívne svitá, prečo ten zašiel do Litomyšle, keď mal rodový palác v Pardubiciach. Kto by sa už naťahoval s ožratým bratom, keď si môže palác postaviť ešte krajší?
V jednej veci som sa ale hlboko zmýlila. Sgrafitová výzdoba Pardubického zámku vznikla v rovnakom čase ako sa dokončoval zámok v Litomyšli. Letopočty nepustia, čo znamená, že ju dal urobiť kráľ! No a hádajte, kto ju robil v Pardubiciach? Istý Oldřich Aostalli de Sala. Zámok Litomyšl staval Giovanni Battista Aostalli de Sala. To je ale náhoda...Hlavné námestie v Pardubiciach sa dnes volá Pernštýnské a jeho pôdorys je rovnaký ako v časoch Vilémových.
Júlový deň bol úmorne horúci, pobrali sme sa teda cez staré uličky kuknúť ešte jednu zaujímavú pamiatku - Kostel svatého Bartoloměje, pohrebné miesto Pernštejnovcov...
... a vrátili sme sa späť do krásne upraveného parku okolo zámku, zvaného Tyršovy sady. Na jeho začiatku stojí reštaurácia v stredomorskom štýle, tu sme si dali neskorý obed. Odporúčam, cítili sme sa tu ako v prímorskom letovisku a kuchyňa, že mňam.
Z posledných štyroch článkov je zrejmé, že som si na výlet zobrala minimum vecí: jedny tmavomodré nohavice na cestovanie, jedny spoločenské plisované nohavice na festival, jedny plátené tenisky, jedny kožené šlapky a k tomu som len menila tričká, blúzky, košele a doplnky. Všetkému kraľuje klobúk, vlasmi som sa skutočne nemienila zaoberať.
Outfit:
Košeľa: Zara
Kabelka: Zara
Nohavice: Mango
Tenisky: Gant
Hodinky: Tchibo
Klobúk: Celio
Milá Evo, dík za inspirativní čtení. Vystačit na výletě s minimem věcí a přitom vypadat elegantně - to je umění, které každý neovládá.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, Dášo. Keď cestujem, vždy nad šatníkom dobre premýšľam. Jednak, aby sa mi dali veci dobre kombinovať, druhák - musím myslieť aj na počasie. Tie cestovné outfity sú napríklad oba stavané aj k nepremokavej tmavomodrej parke. A tie festivalové som vymyslela tak, aby sa dali jednoducho obliecť aj v aute. Ubytovať sme sa šli až po koncertoch neskoro večer.
Odstrániť