Babie letá

Zlaté sú tie moje deti. Celkom im uniklo, že už patrím do ohrozenej vekovej skupiny. Neviem ani, či sa mám naštvať, alebo to brať ako kompliment.

Najstaršia dcéra je momentálne na vnuka Otesánka sama a keďže sú školy zavreté, šupla mladého k babičke, ergo ku mne. Najprv mi stislo riťku. My seniori máme sedieť doma a s nikým sa nestýkať. Ibaže žijem v jednej domácnosti so synom a s nevestou a tí chodia denne do práce. Takže je to asi jedno.

"V prvom rade si umy ruky!" vítala som Otesánka vo dverách. A len tak, pre istotu, som sa hneď aj opýtala, či nejakí jeho kamoši neboli čírou náhodou lyžovať v Taliansku. "Jó, byli, přez prázdniny přece!" Že som si ja radšej nezahryzla do jazyka! Odľahlo mi až potom, keď som si uvedomila, že som od prázdnin s vnúčikom už bola. Pred necelými dvomi týždňami tu bol Berner a mladého sme si na pár dní zobrali. Spoznávali sme spolu Prahu alchymistickú a lozili po cukrárňach a reštauráciách. Takže aj toto je už jedno. Navyše od jeho prázdnin ubehla už dosť dlhá doba.

Prvý deň hlídání sme ako-tak dali bez toho, aby sme z domu vystrčili nos. Priniesol si kopec domácich úloh a ešte aj lialo ako z krhly. Dnes nám však svitlo slniečko a s mladým bolo už od rána na nevydržanie. Dožadoval sa čerstvého vzduchu a pohybu. V karanténe nie sme, vypracovala som teda bojový plán a vyštartovali sme von.

Praha v prvý deň núdzového stavu

Prešli sme najprv bočnou uličkou a ľudoprázdnym parkom. Až po Strahovský klášter minimum osôb aj áut, množstvo ľudí pravdepodobne opustilo mesto a trávi predĺžený víkend na chalupách. Pôvodne sme plánovali mrknúť aj na Karlov most, dcéra hlásila, že je prázdny. Ibaže pod kláštorom sme narazili na prvé skupinky turistov. Čo tí tu ešte robia?!

Rusky hovoriacu grupu sme obišli širokým oblúkom. Čo sú toto za časy, keď sa bojí človek stretnúť človeka? Anglicky vykrikujúci a smejúci sa chalani na kolobežkách na mňa pôsobili celkom ako z iného sveta. Priam surrealisticky. Roztrúsené dvojice v Úvoze však na tom boli navlas ako my. Podozrievavo si nás premeriavali a ak sme my rýchlo neprešli na druhú stranu cesty, bleskovo ta prešli ony.



Zmenila som plán. Šibli sme to krížom hore na Loretánské náměstí a odtiaľ čo najrýchlejšie do Nového Světa. Uff... nikde nikoho, to bola úľava!


Teraz, ako toto píšem, opäť zahúkala sanitka. Húkajú od rána do večera asi tak tretí deň. Električky premávajú poloprázdne, v každom vagóne sedia traja až šiesti ľudia. Tí turisti ma skutočne prekvapili, lebo Pražáci takmer všetci zmizli.

Späť sme sa vracali po hradbách a cestou občas zhliadli ženu s dieťaťom. Deti to budú mať nasledujúci mesiac ťažké. Aj tie mamy. Aj my babičky. Všetci to budeme mať ťažké. A to ešte nevieme, či to bude trvať len mesiac... V Prahe je už jar a ja sa z nej akosi neviem tešiť.


Na záver sme mali v pláne nakúpiť. Otesánek si počas prechádzky dával pozor a nič nechytal, ale u "našich" Vietnamcov sa pozabudol a chytil kľučku. No nič, vopchaj ruku do vrecka, aby si sa mimovoľne nedotkol tváre, radila som mu. O chvíľu skončila vo vrecku aj jeho druhá neposedná ruka... Doma som ho už ani nemusela upozorňovať, hneď si ich rýchlo umyl. Mimochodom: naša vietnamská predajňa na rohu sa zmenila. Z večera do rána vyrástla pred pultom sklenená stena a zjavne vystresovaná predavačka nás kasírovala cez maličké okienko. Bez obvyklého úsmevu a v rukaviciach. Tovar jej ale nechýbal. Zrejme sú vybrakované najmä hypermarkety.

Nie je veru jednoduché dokonale dodržiavať všetky bezpečnostné opatrenia. Človek toho nového nepriateľa nevidí, nemôže si naň siahnuť (nechce si naň siahnuť!) a odrazu má pocit, že je všade naokolo. Mám pred ním rešpekt, panický strach však nie. Skôr či neskôr sa s ním všetci stretneme, podľa všetkého sa bude vracať, načim nám budovať si imunitu. Stať sa môže kadečo, v tom ale spočíva jediná spravodlivosť tohto sveta: že nikto nevie dňa ani hodiny svojho odchodu. Takto to stoicky beriem, len by som nerada kamsi do špitáľa v prvej várke. Ľúto mi je zdravotníkov, tí si prejdú učineným peklom. Tvrdé opatrenia a zodpovednosť sú určite na mieste.

Ak sa vám, cice, predsa len zdám príliš v strese, niet divu: mladšia dcéra Fairy leží v Thajsku v nemocnici s exotickým vírusovým ochorením. Nie, nemá koronavírus, ale veď sú aj iné svinstvá na tomto svete. Ochorenie je už na ústupe, musí však zostať tam. Je v karanténe, nevie, kedy a ako sa bude môcť vrátiť. Navyše je tam momentálne bezpečnejšie. Otesánkov otec je v Južnej Amerike, kam priletel lietadlom plným Číňanov. Dostal horúčky, kašeľ, už je z toho vonku, ale netuší, či nemá za sebou rovno koronavírus. Domov sa aj tak nemá ako dostať, všetky lety viedli cez USA a tie Európu škrtli.

Obaja odleteli už viac ako pred mesiacom, človek naozaj nemôže vedieť, kde ho čo postretne. Že z Zurichu kvôli zatvoreniu hraníc na Veľkú noc nepriletí Berner, je oproti tomuto len taká malá patália.

Koniec hlásenia z vyľudnenej Prahy. Budem pracovať z domova, celkom sa vyhýbať MHD a hypermarketom. Všetko ostatné je aj tak zatvorené. Budem čakať na dobré správy zo zahraničia, pomáhať dcére s opaterou Otesánka a pre vás konečne dokončím články o Prahe alchymistickej, stredovekej, temnej, keď ľudí kosili morové rany. Veru už aj horšie bolo.

P.S. Dopísané v sobotu: Fairy už z nemocnice prepustili. Po prečítaní tohto článku sa hneď informovala, či si naši doma umývajú ruky 😃. Hlásim teda, že sú zodpovední a že to ich frflanie je len naoko.

Outfit

Súčasťou prechádzky bolo aj fotografovanie, Otesánek je v tomto už starý harcovník a mal aký-taký program. Nabudúce si prinesie loptu, parky na okolí sú prázdne.