Niektoré sny majú zostať nesplnené, aby neboli navždy zničené. Tajnú chodbu, spájajúcu florentské paláce mám ja virtuálne naštudovanú už pekne dávno, tá jej rafinovanosť ma odjakživa hrozne rajcovala. Donedávna bola pre bežného smrteľníka nedostupná, vstúpiť sa do nej dalo len po dohode s vedením Galérie Uffizi. Za mastnú, ale nie zas astronomickú sumu. Veľmi som sa teda potešila, keď som sa pred dvoma rokmi dozvedela, že je chodba konečne sprístupnená i širokej verejnosti. Len...
Lenže je práve v rekonštrukcii. Obrovská zbierka portrétov, ktorá ju krášlila, sa v nej tiež už nenachádza. Zostala som taká sklamaná, že som takmer odložila cestu. Potom ma však osvietilo. Farbisto som si predstavila realitu. Ako pochodujem svojou chodbou snov s tisíckou Aziatov. V učinenom prvomájovom sprievode. Tak to teda nie! Radšej nie. Som si naivne predstavovala, ako sa ňou sama potichu plichtím a nerušenie zhora pozorujem nič netušiacich ľudí. Chodbu tak či onak uvidím. Zvonka.
Giorgio Vasari
Neviem, čo si mám o tomto chlapíkovi vlastne myslieť. Človek na neho vo Florenci narazí takmer na každom rohu, musel byť vplyvným a ambicióznym mužom. Ako maliar bol slávny len počas svojho života, potom už nie. Priatelil sa s Michelangelom a pravdepodobne si uvedomoval, že popri ňom nie je nijako výrazný. Do svetových dejín sa chvályhodne zapísal najmä ako prvý taliansky historik umenia. V roku 1550 vydal Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov, v ktorých opísal nielen životy známych umelcov, ale aj techniky ich tvorby a pridal i anekdoty a klebety.
Najznámejšia je jeho freska v kupole katedrály Santa Maria del Fiore. O zázračnej Brunelleschiho kupole som písala TU. Jej autor si vyložene želal, aby vnútro kupoly zostalo biele v súlade s čistým, jednoduchým interiérom katedrály. Zdá sa, že Vasari šiel nabubrelým Mediciovcom pekne na ruku. Florenťania niekoľko storočí uvažovali, že fresku odstránia. A škoda by jej bola, keď je už raz tam.
Úspešnejší bol Vasari ako architekt. Neustále dostával zákazky od vojvodu Cosima I. Medici a navždy zmenil tvár Florencie. Rekonštruoval najznámejšie florentské chrámy, postavil Palazzo Uffizi a mnoho ďalších stavieb. Najzaujímavejšou je aj tak Corridoio Vasariano.
Vasariho chodba
Chodba, spájajúca paláce na oboch brehoch rieky Arno, je väčšinou prezentovaná ako krytá komunikácia pre šľachtu. Aby mohli prejsť suchou nohou, ako sa hovorí. Kdeže. Florentská republika prekvitala vyše tristo rokov, postupne ju však rod Medici začal ovládať. Dva razy ho vyhnali, aj tak si nič nepomohli. Skončilo to vojenským obliehaním, zrušením republiky, vyhnaním niektorých rodov a vyhlásením dedičného vojvodstva. Medicejského. Bezohľadný Cosimo I. Medici mal dobrý dôvod neukazovať sa v uliciach mesta. Vasari mu chodbu postavil za neuveriteľných 5 mesiacov.
 |
| http://danbrown.wikia.com/wiki/Vasari_Corridor |
1. Palazzo Pitti
Najväčšie palácisko v meste prikázal slávnemu Brunelleschimu postaviť bankár Pitti ešte v čase, keď sa rody medzi sebou žrali v rámci republiky. Podmienkou bolo, že okná musia byť väčšie ako dvere paláca Mediciovcov. Jasné, že takto predimenzovaná stavba priviedla rod na mizinu. Nuž a kto palác lacno odkúpil? Medicejská família. Urobila si v ňom hlavné sídlo a ešte ho aj rozšírila, aby to bola naozaj ozruta ozrutánska. Tu Vasariho chodba začína.
2. Kostol Santa Felicita
Chodba pokračuje popri záhradách Boboli a vo vnútroblokoch starej zástavby. Na námestí Piazza Santa Felicita ju Vasari nalepil rovno na priečelie rovnomenného kostola. Zakrádajúci sa Cosimo sa mohol zúčastniť bohoslužieb bez toho, aby ho ktokoľvek uvidel.
Na tomto námestí sme sa ládovali špagetami, keď som si všimla, že je kostol otvorený. Tak mám záber aj na balkón a mrežované okno tajnej chodby.
Chodba prekračuje ulicu Via de´Bardi a odvážne mieri na most.
Tu sa chodbe postavila do cesty mostná veža, stavba ju pekne obišla.
3. Ponte Vecchio
"Starý most" stojí vo Florencii už od roku 1345. Zo 16. storočia pochádzajú zlatnícke krámiky prilepené na moste ako lastovičie hniezda. Dávajú mu malebný až pitoreskný ráz. Vasariho chodba vedie len po jednej jeho strane.
Cez veľké okná chodby sa vraj dívali aj Hitler s Mussolinim. Nemci vyhodili všetky florentské mosty do povetria, Ponte Vecchio však Hitler ušetril.
Na moste. Vpravo Vasariho chodba, vzadu Brunelleschiho kupola katedrály Santa Maria del Fiore.
Zlatníctva sú tu dodnes, pekne jedno vedľa druhého a na oboch stranách.
Pohľad na most z opačnej strany. Vpravo chodba pokračuje samostatnou stavbou s arkádami a blíži sa ku Palazzo Uffizi.
4. Palazzo Uffizi
Takže som vlastne vo Vasariho chodbe napokon predsa len bola! Aspoň v jednej jej časti. Horné podlažie galérie je totiž jej súčasťou. Tu časť zbierky portrétov zostala. Viacej o galérii TU.
5. Palazzo Vecchio
Stredoveký opevnený palác na námestí Piazza della Signoria začali Florenťania stavať v roku 1299 a sídlili v ňom ústredné orgány republiky. Palác bol opevnený pre prípad útokov nepriateľov ale i vzbúr domáceho obyvateľstva. Cosimo I. sa usídlil aj tu a dal palác prestavať.
Keď už som opäť pri tomto slávnom vojvodovi florentskom a veľkovojvodovi toskánskom: nazývaný bol aj "Veľký". Bol to tvrdý a energický vladár a medzi ľud nechodil, bez neho by však Florencia nikdy nebola tým, čím je dnes. A nielen Florencia. Podporovateľ umenia a vied obnovil univerzitu v Siene a rozšíril univerzitu v Pise, postavil množstvo verejných stavieb a zaplavil Florenciu sochami.
Jeho syn otvoril Galériu Uffizi a i všetci ostatní potomkovia považovali za svoju povinnosť a česť pokračovať v zveľaďovaní rodinných umeleckých zbierok. V histórii nič nie je čierno-biele. Cosimo I. Medici má na Piazza della Signoria svoju jazdeckú sochu oprávnene.
Odkaz pre Ďuriho: takto s nami putovalo Bambino di Praga po Florencii. Nakázal si, splnenô! A ako vidno z fotografií, napokon aj to slnečné počasie zabezpečilo. Či?
Lúčime sa s Florenciou, s mestom mojej fantazmagórie. Na stanici posedávame na zemi, nohy zodraté až po kolená a vlak z Neapola katastrofálne mešká. Do hotela v Miláne sa dostávame až za tmy. Dúfam, že sa vám reportáž páčila, aj keď s módou nemá nič spoločného. Táto téma bola silnejšia ako ja.
Cestou domov ma milo prekvapí, keď sa doteraz anglicky hovoriaci kapitán prihovorí ku cestujúcim (v lietadle samý cudzinec) ľúbozvučnou češtinou:
Dámy a pánové, máme štěstí. Koukejte vlevo!
Tá správa bola očividne určená len tým, čo rozumejú. Pod nami je totiž aj tak najkrajšie mesto na svete. Poznávate?
Ďakujem svojim najbližším za výlet, za tento nádherný dar!
Evi, ďakujem, opäť som si oživila spomienky na Florenciu, spred asi 3 rokov..očarujúca Florencia...inak, doplním Ťa,našli sme dom, v ktorom napísal svoj slávny román Dostojevskij...Idiot. Ahojček, zdravím z Rudlovej.
OdpovedaťOdstrániťAhoj, Magdi. Dostojevskij napísal Idiota vo Florencii? To som veru nevedela!
OdstrániťEvi, ani my sme nevedeli, ale tabuľa nepustí. Ak doma prehľadám fotky z Florencie,lebo sme si túto raritku odfotili, pošlem náhľad. Je to zdokumentovanô.
Odstrániťpa.
Také jsem nevěděla. Ale vzpomínky na Florencii díky moc pěkným fotografiím moc příjemné. Už plánuji opakování. Snad se splní. A i kdyby ne, Praha je také krásná a vždy najdu něco co mě potěší. Zita
OdstrániťBaba, pocitala som si vo vasich florentskych zazitkoch, pokochala sa fotkami. Taketo vylety (nie sprostredkovane cestovkou) su uplne najlepsie! Gesto vasej rodiny je uzasne, a vy ste si ho dokonale zasluzili ; ))
OdpovedaťOdstrániťĎakujem veľmi pekne za povzbudivý komentár. Píšem tieto texty, lebo ma to veľmi baví, ba priam mi bok vydúva! Ale nikdy neviem, či budú okrem mňa baviť ešte aj niekoho iného, takže spätná väzba vždy poteší.
Odstrániťno nevedela by som o tej chodbe. Ďakujem. Že sa ešte nevyskytla v žiadnom filme. J.
OdpovedaťOdstrániťMožno sa aj vyskytla, neviem. Mňa doslova fascinuje.
Odstrániť