Po štyroch rokoch

Pred štyrmi rokmi som sa po prvýkrát postavila pred fotoaparát a následne na blogu uverejnila prvé fotografie. Ako si oháknutá vykračujem po meste. Vyzerám na nich celkom dobre, odpočato, veselo, ale to hádam len preto, že ma vtedy dcéra na ten photoshooting ukecala, celý čas ma povzbudzovala a rozosmievala.

Strach zo starnutia


V skutočnosti bolo ale všetko inak. Smutná som v tú jar bola, zmätená, doslova vyhúkaná z toho, čo sa deje s mojím telom. Mala som (smiešnych) 56 rokov, ale pripadala som si stará ako matka Zem. Veď práve preto ma moja dievka do toho dokopala. Do stavu prudkého ale jednorázového zosústredenia sa a oprášenia svojej zašlej krásy. Keď som fotografie uvidela, len ma ešte väčší smútok pochytil. Všetko je to márnosť nad márnosť...




Napokon som ochorela. Veľmi. Celý jún 2014 som bojovala najprv so zápalom priedušiek a skončila úplne grogy s chytenými pľúcami v posteli. S vysokánskymi, nebezpečnými horúčkami. V jeden taký priťažký deň, keď mi bolo v tom ohni hrozne ako v poslednom ťažení, som myslela na najbližších príbuzných. Umreli do nohy na choroby pľúc. Dosť ich bolo na to, aby som sa poriadne preľakla. Veď na ten zápal môžem aj umrieť! Aj dnes! Už som v tom lese, kde sa drevo rúbe.

Po prvom šoku... som sa náhle začala usmievať. Premietala som si celý svoj život a usmievala som sa čoraz viacej. Môj život nebol ľahký, párkrát som si dokonca siahla na samé dno. Bol však búrlivý, pestrý, určite nie nudný. Dobrých rodičov som mala, vyštudovala som i slávu veľkú v kariére zažila. Veľa detí som porodila a sú mi na poriadku, rodinné vzťahy veľmi láskyplné. Šíry svet som videla, aj v cudzích krajinách žila, mnoho dôverných priateľstiev uzavrela a preveľa mužov ma milovalo... Pletiem piate cez deviate, ale takto sa mi to nejako v horúčke v hlave premietalo. Veď ja som už všetko dobré okúsila. Nádherný život som mala! A veru môžem zomrieť. Aj dnes. Ďakujem za takú parádnu jazdu!

Naozaj som vtedy odovzdane čakala na koniec, nekecám. V ten deň, keď som sa vyrovnala s vlastnou smrťou, som sa hádam zmierila i so starnutím. Stále mám, isteže, občas chuť roztrieskať zrkadlo, ale panické stavy ma už nechytajú. Niečo sa vtedy zmenilo, od toho dňa som spomalila a začala sa intenzívnejšie zaoberať tým, čo ma naozaj baví, napríklad pravidelne písať tento blog. Jedno je isté - tieto roky sú už posledné, egál, koľko ich ešte bude. Tie predošlé som venovala rodine, práci, kadekomu, kadečomu. Nasledujúce budú najmä moje.


Spomienky na krízu spred štyroch rokov ma obkľúčia vždy tuto, na Fastrovej ulici. Je to tichá ulica, paralelná s rušnou Bělohorskou, tadiaľto rada chodievam na nákupy.

Už som mala nastupujúci zápal, keď mi vtedy zavolal klient Dejan a sprdol ma za môj spôsob života. Vypadla som vtedy von, obehala zelovoce a lekárne, no panika preukrutná. Magistra mi rovno odporúčala aj Geriavit, nech sa dám dokopy. Zasadila ranu z milosti.

Sedela som ako zarezaná práve vo Fastrovke na múriku, unavená žmúrila do slnka. Keď sa okolo mňa začali obtierať túlavé mačky, precitla som. Veď vari nie som vetchá starenka! Musela som však o pár dní ešte skramentsky ochorieť, aby som sa aj načisto prebrala.


Čo sa zmenilo? Vlastne nič. Po doktoroch stále nechodím, fajčiť som neprestala, víno a pivo z času na čas tiež popíjam a kadejaké podporné potravinové doplnky beriem len vtedy, keď mi náhodou zídu na um. Krátko a dobre, nič neriešim, príliš sa už nepozorujem. Menej jem, telo už toľko nepotrebuje. 


Rozmohol sa nám v rodine taký príjemný nešvár - vyrábame si skoro každý deň "smuťáky". Smoothie sa to normálne volá, mixované ovocie alebo zelenina. V živote som hádam toľko vitamínov denno-denne nejedla. Dávam si teda lepší pozor na to, čo jem. No a nestresujem, najmä kvôli práci už ani náhodou. Starnutie prijímam, strach z neho mi akurát tak môže nadobariť choroby všemožného druhu. No a cielene som prešla do spomaleného módu.
Vlak by měl jet tak pomalu, aby motýli mohli otevřenými okny svobodně létat dovnitř a zase ven. Bolek Polívka vo filme U mně dobrý


Nechytajte hysáky, nepozorujte sa, nejašte sa! Veď len pomaly starneme, no bóže. Ale sa ani neopúšťajte. Pokojne vytiahnite zo skrine svoj najkrajší a drahý kúsok na obyčajné nákupy. Nešetrite si ho, neodkladajte na neskôr. Kedy neskôr?! 




Outfit:
Sukňa: Ivana Mentlová pre Pietro Filipi
Tričko: Mango (nápis: Last night a blogger saved my life)
Košík: H&M
Klobúk: Pull&Bear
Tenisky: Vagabond
Náhrdelník: dar od dcéry - lávový kameň z Milador del Río, Lanzarote 
Šatka vo funkcii náramku: Betty Barclay

Súvisiaci článok: Dejan




Baba Slováková

17 komentárov:

  1. Diovka moja milená, pekne napísanô, pravda pravdúca. O 30 r., pri červenom, budeme mať načo spomínať...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aké sme boli blbé, keď sme boli mladé (päťdesiatročné) :D :D :D

      Odstrániť
  2. Pomalý vlak s voľne poletujúcimi motýľmi je veľmi pekná predstava. Vyvoláva dlhé a pomalé úsmevy. Eva Č.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Raz darmo, v každom veku je čo riešiť! :) Naša skoro 89 ročná babča mala dnes starosti, koľko plaviek si má zbaliť na týždňovú dovolenku do kúpeľov. Minulú jeseň s nami lozila po Izraeli, nedávno začala švitoriť o Londýne, tá vie žiť! Takže, Evi, nepočítajme vrásky, ale carpe diem! Z.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ono je to asi takto: keď si človek zvykne na to, že už mladý nie je, tak je to potom brnkačka. U mňa nastali rapídne zmeny po 55-ke. Prišla kríza, ale už je dobre. Tiež už mám dnes inakšie a milé starosti :D

      Odstrániť
  4. Krásné bilancování a úvahy nad způsobem, jak stárnout. Mluvíte mi z duše. Váš blog sleduji s velkou radostí, v dobrém mě "nakopáváte". Kéž Vás to blogování hodně dlouho baví! Jana S.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím, že každého kríza zo starnutia raz prikvačí. Niekto po nej rezignuje, niekoho to naštartuje. Ja som ten druhý prípad, mám šťastie. Ďakujem Vám za Vašu priazeň!

      Odstrániť
  5. Ďakujem. Snáď to vystihuje moje pocity baby 50+ pri čítaní tohto príspevku. Sme na jednej lodi. A to, že vek je len číslo je poriadna blbosť!!!! Keď som naposledy videla autorku tejto blbosti v jednej relácii, keď sa jej na tvári nepohol jediný vypreparovaný sval, tak som si povedala: zlatá baba Slováková, tá je v realite. Díky Bohu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vek, žiaľ, nie je len číslo. Pretože nie vrásky sú na starnutí najhoršie. Oveľa horšie je, že človeka opúšťajú sily a to môže mať aj ksicht vyžehlený. S tým som veru vôbec nepočítala! Po každej blbej fyzickej práci už musím oddychovať. Tak oddychujem, no a? Ale povzbudzovať sa tým sloganom môžeme, všetko (aj prehnaný optimizmus) je lepšie než rezignácia. Ďakujem Vám za toľký kompliment, padla mi sánka.

      Odstrániť
  6. Dakujem za krasny clanok o jednej z 13. komnat, ktora odhalila, kde lezi prvopociatok tohto uzasneho blogu.
    Dejana do kazdej rodiny!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár, v tom čase som ale blog už písala. Veľmi sporadicky a najmä úplne inkognito. Po prekonaní krízy som si však povedala, že do toho pôjdem naplno. Neviem, ako to povedať... prekonala som nielen strach zo starnutia, ale v súvislosti s blogom i strach z kritiky, možných útokov, bola som si dobre vedomá, že idem "na pranier". Nebola som sebavedomá, skôr naopak. Vôbec som nevedela, čo z toho bude. Asi som si chcela sama sebe dokázať, že mám na to "gule". Celý život som bola opatrná, stále mi veľmi záležalo na tom, čo ľudia povedia. Chcelo to poriadnu dávku odvahy, nuž ale dokedy mám čakať na odtrhnutie sa z reťaze konvencií? Takže si viete predstaviť, ako ma pozitívne komentáre veľmi tešia.
      Slogan o Dejanovi ma rozosmial, ďakujem.

      Odstrániť
  7. Jste mi velkou inspiraci, dekuji a hodne stesti a radosti do spousty dalsich let.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Wow, ďakujem krásne, potešilo. Aj Vám samé slnečné dni!

      Odstrániť
  8. Milá Evo, děkuji za pěkný článek. Já jsem podobnou krizi včetně zánětu průdušek měla letos v lednu, ale také díky vašemu blogu jsem se z ní dostala poměrně snadno. Hezky jste to shrnula, ale o vašem bohatém životě a optimismu je možné se dozvědět skoro ze všech vašich příspěvků. Vždy se těším na ten další.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Milá Dášo, viem, že ste boli chorá, to vtedy človeka všetky strachy oblapia ako chobotnica. Viaceré mi píšete, že vám blog pomáha a ja raz neviem, ako. Asi, že mám krídla? To musí človek poriadne padnúť, aby takto vzlietol. Mne sa to stalo, ale o tom na blogu nepíšem nič. Tá choroba, to boli len dozvuky oveľa horších časov. Asi som naozaj večný optimista :D Ďakujem za krásny komentár!

      Odstrániť
  9. perfektné...a sukňu by som brala všetkými desiatimi ��...len už je pozde, milý drozde. Adriena

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem vám všetkým za komentáre. Komentovať môžete i anonymne, bez google účtu. Pripojte však, prosím, aspoň krstné meno alebo pseudonym :)

Môžete sa prípadne pýtať i prostredníctvom e-mailu, rada vám zodopoviem na otázky: babieleta@gmail.com
Móda nemá vek! Zdraví Baba

TÉMY

TÉMY ČLÁNKOV:

Instagram