Sľúbila som vám prehliadku najznámejších pražských synagóg a ani som netušila, že budem mať fotografie tak rýchlo. Priletel Berner a ten sa na takúto exkurziu hneď chytil. Vraj to znie ako dobrý plán. Začali sme tou najťažšou, najemotívnejšou časťou - pamätníkom obetiam holokaustu v Pinkasovej synagóge.
Pinkasova synagóga
Pinkasova synagóga je druhá najstaršia dochovaná synagóga v Prahe. Postaviť ju dal v roku 1535 v neskorogotickom slohu Aron Mešullam Horowitz a stavba dostala meno podľa jeho vnuka, rabína Pinkasa Horowitza. Slúžila ako súkromná rodinná modlitebňa. Do pôvodnej podoby bola zrekonštruovaná v rokoch 1950-54.
V rokoch 1955-60 bola synagóga premenená na pamätnik takmer 80 000-om českých a moravských Židov, obetiam holokaustu. Ide o jeden z najstarších pamätníkov tohto druhu v Európe a svojim stvárnením ojedinelým aj v svetovom kontexte.
Synagóga je celkom prázdna. Zostalo v nej zachované len kované rečnisko a pustá schránka na tóru. Napriek tomu tento priestor človeku vyrazí dych.
Památník obětí šoa z českých zemí
V českom názve pamätníka sa nachádza hebrejské slovo "šoa" (zničenie, záhuba), ekvivalent holokaustu. Ručne písané mená obetí šoa pokrývajú všetky steny hlavnej lode, aj empory a priľahlých priestorov. Sú úplne všade. Zároveň od rána do večera tieto mená znejú v hluchom priestore prastarej synagógy, zoznam nemá konca (čítajú ich Vlasta Chramostová a Radovan Lukavský).
Mená obetí sú členené podľa ich posledného bydliska a abecedne podľa priezviska jednotlivých rodín. V hlavnej lodi sú mená obyvateľov Prahy, v ostatných priestoroch mená obetí z mimopražských miest a obcí. Vedľa mien sú uvedené aj dátumy narodenia a smrti obetí, ktoré boli zostavené podľa kartoték, vzniknutých krátko po vojne zo zachovaných transportných listín, registračných súpisov a výpovedí preživších.
Vo väčšine prípadov je dátum smrti neznámy, preto ho nahrádza dátum deportácie. Poslednej cesty bez návratu.
Autormi pamätníka sú maliari Václav Boštík a Jiří John. Po sovietskej invázii v roku 1968 bol pamätník na viac ako 20 rokov zatvorený, k jeho úplnej rekonštrukcii a sprístupneniu verejnosti došlo až v roku 1995.
Čítame mená a naša predstavivosť si nijako nedokáže vizualizovať tú hrôzu, utrpenie a poníženie, ktoré títo ľudia na svojej poslednej ceste určite prežili.
Starý židovský cintorín
Z Pinkasovej synagógy sme sa dostali rovno na prastarý židovský cintorín, čo bolo paradoxne po šoku z pamätníka uvoľňujúce. Cintorín bol výnimočne prázdny a akosi upokojujúci.
Pohrebisko je bez debaty pamiatkou svetového významu. Založené bolo v prvej polovici 15. storočia a spolu so Staronovou synagógou patrí k najvýznamnejším pamiatkam pražského Židovského města. Na cintoríne sa pochovávalo do roku 1787, nachádza sa tu asi 12 000 náhrobných kameňov a okolo 40 000 rituálne uložených ostatkov. Miesto sa kedysi niekoľkokrát rozširovalo, jeho plocha však aj tak nestačila, a tak sa sem navážali ďalšie a ďalšie vrstvy zeminy. Predpokladá sa, že sa na cintoríne nachádza niekoľko pohrebných vrstiev (dočítala som sa, že dokonca 10-12 hrobov nad sebou). Malebné zhluky náhrobkov vznikli vyzdvihnutím starších náhrobných kameňov do horných vrstiev.
Trochu som popátrala po židovských obradoch a cirkevných predpisoch. Exhumácia je neprípustná, rovnako ako kremácia, či balzamovanie. Halacha (židovský zákon) ich zakazuje ako urážajúce.
Spomenula som si na Osvienčim a nabehla mi husia koža. Ponížili ich, utýrali, zabili a ešte aj posmrtne urazili.
Objavili sme hrob primasa Židovského města Mordechaja Maisela, ktorého meno dodnes nesie jedna z ulíc Josefova a jedna synagóga (na obr. dole).
Najznámejším je však hrob veľkého náboženského učenca Jehudu Liwa ben Becalela, zvaného rabi Löw, s ktorým je spojená povesť o vytvorení umelého človeka - golema. Neodfotografovala som ho, sorry. Bol obsypaný horiacimi lacnými čajovými sviečkami, čo ma poriadne prekvapilo. Židia kladú na hroby na znak úcty kamienky, prípadne špeciálnu jarcajtovú sviečku, ktorá horí 24 hodín. Nuž, turisti sa činili... Hrob nájdete ľahko, je z ružového kameňa a veľmi udržiavaný.
Múr cintorína je z vonkajšej strany oveľa vyšší ako z vnútornej, kde je nasypaná zemina.
Ešte záber z interiéru Obradnej siene. V expozícii nájdete všetko o rituáloch pri pochovávaní mŕtvych. Mnohé sú rovnaké ako naše kresťanské, niektoré sú špecifické. Napríklad pochovávanie v rubáši a bez akýchkoľvek šperkov, lebo v smrti sme si všetci rovní.
Na záver ešte stará povesť (Alois Jirásek: Staré pověsti české):
Všichni odpočívají ve stínu vonného křoví a nic neruší jejich spánek. Ale je tu jeden, jenž nedošel ani v „zahradě mrtvých“ lehkého odpočinutí, a zbožné „Šalom alechem“ bez účinku vane přes jeho opuštěný hrob.Ten žid se v mládí odcizil svému rodu. Přijalť křesťanskou víru a stal se i knězem. Byl kaplanem u sv. Víta. Než pak, když se blížila jeho poslední hodinka, rozpomněl se na svůj původ a zatoužil odpočinouti v „zahradě mrtvých“ na Židovském Městě. Bylať tam také pochována mladá židovská dívka, kterou kdysi za mládí miloval. I skonal jako žid, a židé ho pochovali, jak si přál, poblíže hrobu milé mu dívky. Než poklidu, kterého jistě měl zaživa málo, nedošel ani v hrobě. Každé noci vstal z hrobu a musil k Vltavě, kdež na něj čekala lodice i příšerný veslař kostlivec.Tmou i za měsíčního svitu, jak byly noci, jezdili na druhý břeh. Tam zpronevěřilý kněz vystoupil a jeho veslař ho vyprovodil odtud nahoru na hrad, do kostela sv. Víta. Tam žid kněz usedl k varhanům a hrál; kostlivec měchy šlapal. Kostelní, prosebné písně, kající žalmy nesly se ztichlou a šerou prostorou chrámovou. Kněž těmi vroucími zvuky lkal a Boha prosil, aby mu bylo odpuštěno. Nevyslyšány však vyznívaly dojemné, žalostné prosby. Nežli odbila hodina s půlnoci na svatovítské věži, ztichly varhany a smuten se vracel varhaník dolů k řece.Kostlivec ho zase převezl a kněz vrátil se na hřbitov otců, do svého hrobu, aby nazejtří v noci zase vstal a jel za řeku a hrál u sv. Víta kající žalmy a písně.
Outfit
Prezradím vám tajomstvo. Vlastne hneď dve tajomstvá. To prvé je, že som outfit nefotila v ten samý deň, ako som navštívila s lístkom v ruke synagógy a cintorín. Keď vysvitlo, že sa so mnou do Židovského města hotuje aj môj chlap, rýchlo sme outfit nafotili s dcérou v predstihu.
Vedela som, že sa ani v chrámoch a ani na cintoríne pred foťákom vykrúcať aj tak nebudem a že Berner bude rád, že je tejto povinnosti zbavený. Má okuliare do diaľky. Ak chce vidieť záber vo fotoaparáte, musí si ich zložiť, to ale potom nevidí mňa. A naopak.
Fotografovanie ho napokon aj tak neminulo, lebo v ten slávnostný návštevný deň som už kráčala v outfite inom, hehe. Tie jeho fotky sú neostré, ale veď uvidíte v nasledujúcom článku (nabudúce Maiselova a Klausová synagóga).
Zato sme mali s dcérou kopec času len pre outfit, a tak sme si vyhliadli skupinku Izraelčanov. Vlúdila som sa medzi nich a tvárila sa nenápadne. Inokedy sa snažíme, aby na záberoch nijakí ľudia neboli, títo sa mi však páčili. Boli veľmi veselí a bezstarostní. Nuž... ešte sa len chystali dnu...
Druhým tajomstvom je, že som tento kabát zvliekla rovno z dcéry. Nie je môj. Chválim sa tu cudzím perím. Dievka vzápätí odletela do teplých krajín, kabát mi zostal, ešte ho ja ponosím a hádam aj pofotím!
Outfit:
Kabát: Zara
Šál: Betty Barclay
Nohavice: Pietro Filipi
Topánky: Vagabond
Kabelka: Zara
Klobúk: Allsaints
Máme tady také synagogu, přijde mně taková tajemná.
OdpovedaťOdstrániťA pěkně jste sladila kalhoty s kabátem. Oranžová šála tomu dala šmrnc a hodí se k barvě vlasů.
Pěkný večer.
Jitka
Milá Evo, při čtení tohoto příspěvku mě doslova mrazí, dlouho jsem nedokázala pochopit, jak se něco takového jako holokaust mohlo stát ve 20. století v Evropě, dokud nepropukla válka na Balkáně.
OdpovedaťOdstrániťOutfit s kabátem od dcery je vrcholně elegantní.
Predvčerom som pozerala jeden film s Alainom Delonom, ktorý u nás nevysielali. Volá sa Mrs.Klein. Stiahnuť sa dá.On si ho cení zo svojich filmov najviac, tak som bola zvedavá. Ma to napadlo pri tom sugestívnom popise vnútra synagogy. Jana K.
OdpovedaťOdstrániťDěkuji za reportáž a za kulturní a historický vhled. Krásný kabát a šála to rozsvítila.
OdpovedaťOdstrániť