Babie letá

Bohužiaľ neviem, od koho úvodný (a ani ten ďalší) citát je, našla som ich na internete pri pokuse vysvetliť nádherné české slovo zvídavost, ktoré sa do slovenčiny doslovne preložiť nedá. Je to viac ako obyčajná zvědavost, zvědavé sú o.i. najmä drbny na pavlači.

Môj vnuk Otesánek po mne zdedil tri veci: prekrížené dva prsty na oboch nohách, výtvarné nadanie a tú neukojiteľnú zvídavost. Inak celý svojmu otcovi z oka vypadol. Mne to ale stačí (tie prsty teda nemuseli byť). Keď sme sami, naša zábava spočíva väčšinou v bádaní. Nájdeme si nejakú tému a už na nej fičíme celé hodiny. Za svoj veľký edukačný úspech považujem najmä jeho skvelé výkony v poznávaní drevín. Vie určiť hádam všetky, pozná ich české aj slovenské názvy, tuším čoskoro prejdeme aj na latinu. To je tak: keď sa spolu ťaháme na tréning a prechádzame parkom, Otesánek nestráca čas. Vypytuje sa. Najnovšie sa baví tým, že vzdialený strom určí skôr ako ja, ja už totiž do diaľky tak dobre nedovidím. Tie latinské názvy mám v zálohe, keď ho hra už zunuje. 

Ja viem, väčšina zdravých malých detí má zvídavost vrodenú a celkom prirodzenú (ešte ju nezadusila formálna výuka). Ale tak fandiť si, že to má po mne, môžem?!

Tentokrát sme sa viezli na tréning električkou a to zase ja nemárnim čas a stále obzerám dobré miesta na fotografovanie. Outfit na tému "babička hlídá vnoučka" sme už mali nafotený, mladý to zvládol ľavou zadnou. Pri Kovařovicovej vile na Rašínovom nábreží som skôr sebe ako jemu oznámila, že nabudúce prídem po neho skôr, vystúpime na nasledujúcej zastávke, vrátime sa k vile a nafotíme outfit aj barák. "A proč ten barák?" začudoval sa chlapec. "Lebo je to český kubizmus", povedala som zamyslene. Už som si hlavu túrovala, čo za handry by sa k bielej hranatej architektúre asi tak hodili...

Ach, jaj. Až po Strahov som mu zase mala čo vykladať.

 Kde sme fotografovali, to prezrádza nápis na plote. A spravili sme si aj selfíčko.

Vežu pri strahovskom štadióne sme dlho prehliadali. Zvyčajne totiž tréning stíhame len tak-tak. Až raz: mali sme trochu času, pobrali sme sa na jej prieskum. Dodnes sa hanbím ako pes. Stavbu som totiž mylne považovala za súčasť spartakiádneho areálu (možno výhliadková veža?). A tak sme okolo nej chodili. A chodili. A ešte raz obkrúžili. A dvere nikde!!! 

To čo je za stavbu?! Okamžite sme sa po tréningu vrhli k počítaču. Výraznú dominantu Petřína, viditeľnú z veľkej časti Prahy, tvoria dva "komíny"! Dvojveža z betónu, skla a ocele je súčasťou vzduchotechniky a slúži na odťah splodín zo Strahovského tunela. Sklamanie. Mladý sa už videl, ako tie schody vo vnútri berie útokom.

Možná ale budu architekt po tobě, babi!

No, nemiluj ho ako koňa! Uvidíme, čo z neho napokon bude. Dúfam len, že to, čo ho v dospelosti bude motivovať, nebude ziskuchtivosť ale samotná zvídavost. Že ju nestratí.

Obyčajná zvedavosť...

...ma donútila nakuknúť do dobročinného obchodu zdravotníckeho zariadenia Cesta domů na Bělohorskej ulici. Ulovila som tam takéto prudko trendové ale zánovné kabelky, každá za padíka. No a keď som už bola tam, začala som sa zaujímať o ich činnosť. Zariadenie prevádzkuje domáci hospic a poradňu pre umierajúcich nevyliečiteľne chorých. Dobrovoľnícka pomoc je rôznorodá, ak máte záujem, dočítate sa o nej TU. Okrem iného môžete nakúpiť staré aj nové veci v dvoch predajniach v Prahe, ale tovar do nich sa dá aj darovať. Napríklad šatstvo, bižutéria, hračky... už viem, kam zamierim pri triedení šatníka.

Outfit:
Vesta: George
Tričko: Zara
Džínsy: Mango
Čiapka: Zara
Tenisky: Pepe Jeans
Kabelka: Lacoste