Ako malé dievča som objavila u babičky na povale poklad. Obrovskú drevenú truhlicu, plnú starých šiat ešte zo začiatku 20. storočia. Dodnes ju mám pred očami a celkom jasne si viem vybaviť i ten môj úžas, keď som vnorila ruky do samej čipky. To vám bolo, ako keď Popoluške pukne oriešok a vydá princeznovské šaty.
Moja babička bola vychýrená krajčírka. Vlastne sa ňou stala až po päťdesiatke, vdovský dôchodok nestačil. Skončila len dajakú tú pradávnu gazdinkovskú školu a nikdy nebola zamestnaná. Rovnako nikdy nepracovala ani prababička, o ktorú sa babička starala až do jej deväťdesiatky. Obe bývali manželkami riaditeľov škôl a zatiaľ čo sa tá mladšia musela obracať, moja staršia pramater bola najmä veľká dáma. To jej patrili tie elegantné starožitné šaty a truhla ukrývala i šaty svadobné!
Babička ma naučila šiť, prababička štrikovať, háčkovať, vyšívať, štopkať... myslím, že som toto už na blogu niekde spomínala. Takže naspäť k truhlici. Platil prísny zákaz dotýkať sa jej! Sa vie, že som šaty všetky tajne vyskúšala, v tých svadobných sa pravidelne hrávala na princeznú. Truhlicu odvial čas zároveň s mojím detstvom a dnes veľmi ľutujem, že som sa uspokojila s kradmým lašovaním a trošku tú moju prísnu prababku nepootravovala. Nepovypytovala sa: kedy mala tie a tie šaty oblečené, ako sa niesla, ako sa páčila? Nič som sa o tých šatách nedozvedela a vlastne ani o jej mladosti. Ani ťuk. "To sa nepatrí, " akoby som ju ešte dnes počula...
Výstava starožitných šiat Zapomenuté příběhy
Tajomstvá, ukryté za starými šatami z prelomu 19. a 20. storočia, prezrádza výstava Zapomenuté příběhy v Muzeu Kouzlo starých časů.
Exponáty sú zo súkromnej zbierky, pozbierané z celého sveta. Jeden je skutočne unikátny a so silným príbehom, kým sa však k nemu dostanem, pokochajte sa meštianskou módou, prudko aktuálnou pred viac ako sto rokmi.
Topánky pre malé a úzke nožičky mávali navlas rovnaký tvar. Jednovaječné dvojičky, žiadne také, že ľavá a pravá.
Pristavíme sa pri tomto krumplovanom čepci z roku 1860. Zlatá výšivka na hodvábe pochádza z Čiech. Technika krumplovania (z nemeckého krumpeln - pokrčiť) spočívala v plastickom vyšívaní látok najmä zlatou alebo striebornou niťou.
Nasledujúce šaty z prvej štvrtiny 20. storočia patrili bohatej dáme s vkusom.
Legendárna Verdiho Aida
Tra-dá: máme tu skvost výstavy! Operný plášť s vyšívanou čipkou z roku 1890 patril svetoznámej sopranistke Tereze Stolzovej. Že neviete, kto to bol? Češka nemeckého pôvodu z Kostelca nad Labem, operná diva, ktorej k nohám padala milánska La Scala, ruské operné scény i celý svet. Okrem Čiech. Preto sa tu o nej veľmi nevie.
Pražské konzervatórium nedokončila, vyštudovala spev v Taliansku. Jeden z pražských profesorov sa totiž údajne nevyberaným spôsobom vyjadril, že jej hlas nemá budúcnosť a i jej prvé veľké vystúpenie česká kritika strhala.
A tak bola Tereza-Rézinka Stolzová dlhoročnou múzou nikoho menšieho než velikána talianskej opery, Giuseppe Verdiho. Slávny skladateľ bol jej hlasom i hereckým talentom očarený. Získal ideálnu hlavnú predstaviteľku svojich opier a bol presvedčený, že za ich úspech vďačí práve jej. Mnohé operné postavy pre ňu priamo napísal, staršie upravoval.
Jedným z vrcholov Verdiho tvorby je nepochybne opera Aida. Objednal si ju egypský miestokráľ pre Káhirskú operu, kde mala mať premiéru pri príležitosti otvorenia Suezského prieplavu. Aidu zložil Verdi pre Stolzovú, dokonca jej osobne navrhol šperky. Európska premiéra sa konala v La Scale 8. 2. 1869 a jej prijatie bolo skutočne triumfálne. Aida sa stala Terezinou životnou rolou.
Aký by mohol byť príbeh tohto plášťa? Pani Stolzová ho nosila ako 56-ročná, po ukončení kariéry. Žila dobre zabezpečená v Miláne a samozrejme pravidelne chodievala do opery. Toto je odev staršej divy, ktorej sa však i ako návštevníčke určite dvere La Scaly otvárali samy.
Mimochodom: v lete 1886 (ako 52-ročná) navštívila Prahu. Národní divadlo na jej počesť usporiadalo mimoriadne predstavenie Aidy.
Naši predkovia boli malí!
Nič nového som vám neoznámila. Je ale iné si to uvedomiť pri smiešne nízkych dverách kdesi na hrade a celkom iné je postaviť sa ku figurínam so šatami aj 150 rokov starými. S mojimi 158 centimetrami si pripadám ako slon. OK, plus podpätky 8 cm. Ale aj tak.
Pre porovnanie: móda v babičkovskom veku kedysi a dnes.
Keďže som so štekľami vysoká ako vtedajší bežný chlap, zvolila som na výstavu husársku uniformu. Je to normálne vlnené sáčko s dvomi radmi vojenských gombíkov, zberám sa ho nosiť s "mušketierskou" blúzkou a úzkymi džínami, ibaže na blúzku je ešte holt zima.
Moje babky sa mi v hroboch obracajú. Toľko do mňa nahučali, toľko ma školili: ako sa má pravá dáma správať, ako má vyzerať, ako sa má nosiť a čo má nosiť! A ja behám po svete ako dragún!
Milé moje pramatky. Móda sa zmenila. Ten váš handričkovo-gombičkovský svet som však milovať nikdy neprestala.
Výstava trvá do 3. februára. Muzeum Kouzlo starých časů nájdete vedľa Valdštejnskej jízdárny, zastávka Malostranská.
Podobný článok o výstave svadobných šiat v tomto istom múzeu: Viktoriánska svadba
Podobný článok o výstave svadobných šiat v tomto istom múzeu: Viktoriánska svadba
Vlnené tmavomodré sako vojenského strihu: Zara
Pulóver: Betty Barclay
Nohavice: Zara
Kabelka: Zara
Topánky: Vagabond
Famózne. Evka, ani nehovor, že tu truhlicu nemáš, bo ani nezaspím. Soňa Gallová
OdpovedaťOdstrániťNo, nemám. Bola som gymnazistka, keď prababka zomrela a krátko na to zbúrali v starej Radvani /pri Banskej Bystrici/ babičkin dom. Babička musela do jednoizbového paneláku. Zachraňovala som vtedy starožitný nábytok, ktorý nemohla zobrať so sebou a rodina ho chcela predať. Predala sa aj vzácna zbierka nemeckých básnikov v koži a podobné skvosty... Nábytok som od rodiny odkúpila, dali mi ho za symbolickú cenu /všetci boli radi, že zostane v rodine/, dnes má ním zariadený dom môj brat. No a vtedy zmizla i tá truhla...
OdstrániťJuj, to je škoda. Ja milujem také veci, aspoň že ten nábytok zostal. Aj tú výstavu by som rada videla, ale dovtedy sa do Prahy nedostanem.
OdstrániťTo bol vtedy zásah vyššej moci a či čo. Mala som dvadsať, prvé dieťa a bola som vysokoškoláčka bez peňazí. Akosi som sa s tým mojím detstvom nemohla rozlúčiť. S manželom sme naškriabali peniaze a presvedčili príbuzných. Nábytok som bratovi neskôr darovala, môj sen o domčeku sa nikdy nesplnil. Zato sa u bráchu cítim celkom ako doma. Ako som sa sťahovala po svete, putovali k nemu ďalšie a ďalšie kúsky i obrazy. Ja som si nechala len drobotiny.
OdstrániťTak veru. A u brata, to je skoro ako u teba. Aj ja to mám tak so sestrou.
OdstrániťPresne tak. Je len o trinásť mesiacov mladší, vyrástli sme ako dvojičky a máme sa veľmi radi. Vrúcne radi.
OdstrániťKrása! Já jsem po babičce žádné šaty nezdědila, ale podle fotek měla před válkou krásné modely. Za jejího mládí (byla ročník 1902) se dívky už na základní škole učily šít poměrně náročné věci, například spodní košilku s dírkovou výšivkou. Já jsem se z nouze naučila šít na sebe a na děti, výjimečně i na muže, ale dcera si s bídou přišije knoflík. Někde jsem udělala chybu :-).
OdpovedaťOdstrániťDnes sa už predsa nemusíme hrbiť nad šijacím strojom, konfekcie je do aleluja. Síce kadejakej, ale pri tých haldách sa hádam vybrať dá. Mne sa už veru šiť nechce.
Odstrániť