Babie letá

Už mnohokrát som sa na toto miesto chcela opäť pozrieť. Vždy ma odradili dlhé rady pri pokladni, predstava hlavy na hlave v úzkom priestore. Napokon som sa akosi zmierila s tým, že slávnu Zlatú uličku na tento blog asi nikdy nedám. Čože sa už dá v husto pochodujúcom dave nafotiť?!

Ja som v Zlatej uličke už samozrejme dávno bola. Pred mnohými rokmi jej čaro spočívalo v obsadení miniatúrnych domčekov krámikmi s ručne vyrábanými, väčšinou veľmi vkusnými a originálnymi drobnosťami. A to bolo práve to, čo ma tiež od jej návštevy odradzovalo. Rokmi sa pražské krámiky drasticky zmenili na obchody s gýčom, toto obzerať som skutočne nemala chuť.

Aké veľké bolo moje prekvapenie! Niekoľko domčúrikov sa zmenilo na múzeum, opäť to tu stojí za návštevu a ja som cvakala a cvakala...

Zlatá ulička u Daliborky

Posledný zbytok existujúcej drobnej zástavby Pražského hradu vznikol v 16. storočí za vlády Rudolfa II. po prebudovaní a zvýšení severného opevnenia. K hradnému múru sa vtedy postupne prilepili malé domčeky, obývané obranou hradu a neskôr aj čeľaďou a remeselníkmi.

Najstarší názov uličky bol Zlatnícka. Údajne v nej bývali v 16. storočí (ešte pred prestavbou hradieb) zlatníci. Povesti hovoria aj o alchymistoch, ktorí tu hľadali zlato. Keďže však vždy šlo o tú najbiednejšiu časť Hradu, možno je ten jej názov len ironický. V každom prípade ulička s týmto názvom existovala už pred prestavbou hradieb a síce od 15. storočia, kedy dal prvé opevnenie vybudovať Vladislav Jagellonský. Jej domy sa však počas prestavby zbúrali. Rýchlo však vyrástli domčeky nové.

Dnešný oficiálny názov znie Zlatá ulička u Daliborky. Daliborka je delostrelecká veža s väznicou a s ďalšou - Bielou vežou - ju spája chodba hore v hradbách. Nájdete v nej expozíciu stredovekých brnení...

...a aj takú malú milú mučiareň.

Ľudia zo Zlatej uličky

Pokúšam sa predstaviť si, ako to v uličke vyzeralo v stredoveku: k domčekom boli pristavené početné prístavky, kôlničky a chlievy, takže komunikácia mávala šírku sotva jeden meter. Ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sa na šnúrach visiacich nad uličkou sušilo prádlo.

Je až neuveriteľné, že sa v tomto priestore bez kanalizácie a s jediným záchodom pre celú ulicu žilo až do roku 1953! V skutočnosti tu však už v 20. storočí prespával málokto. Ľudia sem chodili len cez deň a do upravených domácností dávali za poplatok nahliadnuť návštevníkom.

Dnes je tomu rovnako, len sú tie domácnosti umne aranžované ako prelet storočiami. Návštevník vstúpi len do predizbičky, všetky ostatné miestnosti sú za sklom, tak sa ospravedlňujem za prípadné svetelné odlesky.

Pri vstupe dnu človeka ohromí síce malý, ale aj tak nečakane veľký priestor. To, čo zvonku vyzerá ako domčeky pre bábiky, je len polovica obydlí. Takmer v každom dome je táto časť vyplnená predsieňou, komôrkou a priestorom pre suchý záchod. "Svetnička" sa nachádza v samotnej hradbe. Ako je to možné? Nuž tak, že je hradba postavená na veľkých oblúkoch (dĺžka každého je 4-5 m, hĺbka 2,2 m) a do týchto oblúkov si ľudia prilepili svoje hniezda ako lastovičky. Väčšie domy zaberajú oblúky dva. Väčšina domov má dokonca pivnicu. Nuž a tie sú v oblúkoch toho staršieho opevnenia z 15. storočia. Veď kto by už len tak vyhĺbil v kamennom hradnom vrchu pivnicu?!

Akí ľudia obývali Zlatú uličku? 

Dom č.p. 13 - Príbytok červeného strelca (renesancia)

Povinnosť obrany hradieb, brán a veží mali strážnici, ktorým sa podľa farby rovnošaty hovorilo červení strelci. Títo chlapíci svoju službu vykonávali bez pevného platu, len s právom bývať na Hrade a neplatiť dane. Ich príjem tak z najväčšej časti pozostával z úplatkov od šľachticov, väznených v Bielej veži a v Daliborke.

Červení strelci požiadali v roku 1597 cisára Rudolfa II. o povolenie vybudovať si medzi oblúkmi nového severného hradného opevnenia komôrky a cisár im vyhovel. Stali sa tak budovateľmi a prvými obyvateľmi Zlatej uličky v jej dnešnej podobe.

Dom č.p. 12 - Dielňa a dom zlatníka (renesancia)

Aj keď písomnosti dokladajú iba jedného-jediného zlatníka ako tunajšieho majiteľa domu, v tej pôvodnej, zbúranej zástavbe vraj zlatníci predsa len možno bývali. A síce takí, ktorí do podradného prostredia utekali pred prísnymi cechovými zákonmi. Tí najchudobnejší reprezentati tohto remesla. Prijímali drobné zákazky - ružence, gombíky, retiazky, príbory.

Zlatník pracoval s veľmi drahým materiálom, musel sa teda postarať, aby mu nič nespadlo na zem. Preto pracoval pri stole s oblúkovým výrezom, na ktorom bola ešte pripevnená aj zástera, zachytávajúca padajúce piliny. Dôležitým nástrojom bol kahan a v dielni nemohla chýbať vtáčia klietka so živým vtákom ako spoľahlivým čidlom na výskyt jedovatých výparov z chemikálií, používaných pri práci.

Dom č.p. 16 - Nálevňa a krčma (renesancia)

Počet krčiem na Pražskom hrade presahoval desiatku a v Zlatej uličke šenk tiež chýbať nemohol. Veď to tu vždy žilo! Často sa tu sústreďovali potulní kejklíři a muzikanti, šmejdíři (predavači drobného tovaru) a rôzni hampejzníci, navádzajúci na karty alebo kocky.

Dom č.p. 27 - Dom korenárky (neskoré baroko)

Stredovekým liečiteľom stačilo na vykonávanie praxe osvedčenie, že niekoho úspešne vyliečili. Pri liečbe používali mágiu a zariekavanie, účinnejšie však aj tak pomáhali bylinky.

Zariadenie obydlia babky korenárky pripomínalo apotéku. Okrem kadejakých elixírov, zaftov, lektvarov ponúkala liečiteľka aj ópiáty, slimačie ulity, zuby svíň, kosti z chobotnice a sušené žaby. Nechýbali ani maste a síce z tuku človečieho, psieho, mačacieho, bocianieho, zajačieho, medvedieho a hadieho.

Dom č.p. 26 - Dom krajčírky (1. republika)

Vyhľadávanou profesiou medzi hradným služobníctvom bola aj krajčírka. Pre panovníkov dvor bolo vždy treba niečo opravovať a prešívať. Okrem údržby prádla sa krajčírky venovali aj šitiu nových odevov, predovšetkým pre zákazníkov z chudobnejších vrstiev. V ich "salónoch" sa však najviac prešívalo, pretože šaty sa nosili dlho a ak vyšli z módy, oplatilo sa ich prešiť.

Dom č.p. 14 - Domček jasnovidky Matyldy Průšovej (1. polovica 20. storočia)

Vyhlásená pražská jasnovidka a kartárka "Madame de Thébes" bola vdovou po lekárnikovi a všade budila údiv svojim čiernym oblečením so staromódnym klobúkom s pštrosím perím. Sláva pani Matyldy siahala až do zámoria, ona sama však žila svoj nešťastný osamelý život. Každý deň prestierala na stôl synovi, ktorý sa jej nevrátil z prvej svetovej vojny. 

Kvôli jej častým predpovediam o rýchlom konci svetovej vojny druhej a o páde Tretej ríše bola zatknutá gestapom a umučená.

Dom č.p. 15 - Domácnosť amatérskeho historika Josefa Kazdu (20. storočie)

Josef Kazda bol amatérsky filmový zberateľ a historik. V období 2. sv. vojny zachránil množstvo filmových kópií českých filmov, určených nacistami na likvidáciu. Svoju zbierku schovával na mnohých nenápadných miestach, dom v Zlatej uličke bol jedným z nich. V jeho domácnosti sa v rokoch 1948 - 52 schádzali záujemci o historický film (J. Trnka, J. Werich, J. Brdečka, E. Hofman...).

Najväčšou rekonštrukciou vo svojej histórii prešla ulička v roku 2011, kedy boli zariadené aj domy jej bývalých obyvateľov ako múzejné expozície.

Outfit:

Šaty: Gingersnap Bali

Topánky: Vagabond

Kabelka: Haily´s