Babie letá

Dnes už zase a ani neviem, koľký deň, prší, prší, len sa leje, chčije, cochtí sa. Náladu mám pod psa a veru som sa tu aj od rána len tak poflakovala just ako ten pes s prebitou labou. Kým mi nedošlo, že veď je to akurát tá správna nálada na napísanie tohto článku. Fotky boli vo foťáku už od začiatku júna a po tomto fotografovaní som sa cítila približne rovnako ako dnes. Blbo. Nemotivovane. Smutno.

Jasné, že ma napokon tá záľaha publikovaných farebných fotografií prevalcovala a vylákala von. Na Hrad sme vyštartovali aj s mojou nevestičkou, koniec-koncov - máme ho na tri kroky od domu. Deň to bol nie práve vydarený, dažďu už viseli nohy, na ďalšie dni ale hlásili neutíchajúci lejak, tak sme to riskli.

Na Hradčanskom námestí bolo len pár živých duší a opustený tatíček Masaryk.

Kontroly so skenermi fungujú rovnako ako pred pandémiou. Len kontrolujúci vojaci nie sú takí otrávení ako obyčajne, naopak, vysmiati sú ako lečo, zhovorčiví, žoviálni. Dá to rozum, však kontrolou prejdú za hodinu asi tak štyri nohy, výskyt nejakých teroristov nulový, dve ženské, vypytujúce sa, ako sa vlastne na stráži drží zbraň, sú príjemným osviežením nudnej služby.

Takto: na prázdny Pražský hrad som celkom zvyknutá. V lete doň chodievame po ôsmej večer, kedy už všetci turisti dávno okupujú reštaurácie a hospody a ani nebýva tak horúco. Pusté strážne búdky ma však šokovali, ba priam vydesili. Vyštafírovaní vojaci s poker fejsmi bývali čímsi stálym, večným, s hodinovým striedaním rovnako nemenným a pravidelným, ako je odbíjanie zvonov katedrály a rozzvučaná zvonkohra neďalekej Lorety. Kam sa, dočerta, podela hradná stráž???

Do uvoľnenej strážnej búdky som sa, samozrejme, okamžite vtrepala. Vraj vyzerám ako taký rošťák, znel jeden z komentárov k nasledujúcej fotke, ktorá sa už objavila na Instagrame. Nuž, mám radosť z toho čara nečakaného: štýlovo aj farebne ladím s búdkou.

Neskoršia odborná konzultácia s vojakmi ukázala, že tú svoju zbraň držím presne naopak. Čo mi len opätovne potvrdzuje, že som prerobený utajený ľavák. Však ja ľavou aj salutujem, kristepane.

Sklamem vás a aj my sme boli sklamané. Došli sme len na druhé hradné nádvorie a začalo pršať, odtrúbili sme na potupný ústup. Neuvidíte teda hlavné atrakcie tretieho nádvoria (najmä katedrálu nie) a možno je to tak aj dobre. Aspoň vás môžem upozorniť na niektoré inak prehliadané skvosty Pražského hradu.

Leopoldova kašna na druhom nádvorí

Nazývaná je tiež Kohlova kašna (podľa jej autora, sochára Jeronýma Kohla) alebo aj Lví kašna podľa schôch levov na jej vrchole. Postavená bola v roku 1686 za vlády cisára Leopolda II. na druhom nádvorí Pražského hradu. Zdrojom vody bol prastarý hradný vodovod, privádzajúci vodu z potoka Brusnice. Hrad má tiež niekoľko studní a podľa starých záznamov mal vraj pri svojom vzniku k dispozícii aj prameň, napájaný vodou z vyššie položeného Strahovského kopca.

Matyášova brána na prvom nádvorí

Odlišné stavebné slohy brány a priľahlej budovy dávajú tušiť, že brána kedysi stála samostatne. Je tomu skutočne tak. Vznikla na objednávku cisára Rudolfa II. a dokončená bola za vlády cisára Matyáša II. v roku 1614. V tom čase pred ňou ležala priekopa, ktorá oddeľovala Pražský hrad od Hradčanského námestia.

Priekopa bola zasypaná až počas tereziánskej prestavby a pôvodne voľne stojaca brána zakomponovaná do novej budovy. Vtedy pred ňou vznikol aj dnešný čestný dvor (prvé nádvorie) so slávnostnou mrežou a barokovou vstupnou bránou (1762).

Pražský hrad je, samozrejme, aj pri hlavnej bráne stále strážený. Takto čudne, spoza buka, vojaci sú schovaní za bránou a bez nádherných uniforiem od známeho výtvarníka Theodora Pištěka. Pobiehajú v maskáčoch. Len jedno vysvetlenie mi prišlo na um: ak už teda musia mať tie rúška, načo by im k nim bola toľká paráda?

Tentokrát na sebe nemám nič nové, len som vyskúšala svoj starý pulóver, ktorý bežne nosievam k tmavomodrej, s okrovou farbou. Prisahámvačku, neštylizovala som sa do vojenskej uniformy. To sa tak všetko samo. Čím viac sa na tie fotografie dívam, tým viac sa mi vidí, že mám na sebe čosi ako historickú rovnošatu stráže prezidenta Slovenskej republiky, už mi len to pštrosie pero za klobúkom chýba 😀. Tuším som dajaká celá dopletená. Aj pri pohľade na sochu zo súsošia hlavnej brány (Brána Gigantů), nazývaného Souboj Titánů (ide o voľnú kópiu pôvodnej barokovej sochy od Ignáca F. Platzera, autor Antonín Procházka) s barokovým arcibiskupským palácom a hrozivou temnou oblohou v pozadí mi napadá len jediné:

Dovetok

Začala som smutne, skončila som celkom veselo. Terapia písaním blogu na mňa očividne zaberá. A medzitým veru aj pršať prestalo.

Takže: nielen, že sme vtedy napokon zmokli do nitky, prázdnota tých obrovských priestorov je skľučujúca. Chýbajúca hradná stráž dôkazom, že svet nefunguje tak, ako má. Najviac nás však šokovalo to, o čom som ešte nepísala. V tom čase boli ešte povolené len záhradky pri reštauráciách. Ak poznáte okolie Hradu, viete, že ich je tam až po Pohořelec dosť. Boli totálne vyľudnené. Všetky. Všade veľkými písmenami uvedené ceny, spadnuté viac ako o polovicu! Aj by sme sa toľkej lacnote potešili, keby nebola signálom, že tie malé podniky bojujú o prežitie.

Pražský magistrát láka do hlavného mesta českých turistov prísľubom vstupeniek do niektorých múzeí a galérií zdarma, pokiaľ sa aspoň na jednu noc v Prahe ubytujú v hoteloch. Zahraniční turisti vyhnali z centra metropoly nielen Pražákov ale aj cezpoľných Čechov. 

Uvidíme, čo bude, keď konečne nastanú teplé dni. Či sa ceny služieb na dlhší čas prispôsobia domácemu obyvateľstvu a či bude Pražský hrad zase praskať vo švíkoch a všade zaznie čeština. Ak by sa tak stalo, tak to ja od radosti tiež promluvím! 😀

Outfit:

Pulóver: Lindex

Nohavice: Zara

Kabátec: New Look

Klobúk: Tonak

Taška: Replay

Tenisky: Vagabond