Babie letá

Ľutovali sme všetkých tých, ktorí šli oproti nám smerom nahor. Deň bol ešte horúcejší než ten predchádzajúci a stupák vám je to ako šľak!

Do Meznej Louky sme sa ráno z Hřenska odviezli autobusom. No, ráno... kým sme sa my vynôtili, raňajky pojedli, kávičku popili a kým Berner vyobzeral všetky vtáčiky v záhradnej reštike, bolo slnko na pol nebi. Vstúpili sme do horúceho lesa, trasa (tzv. Gabrielina cesta alebo promenáda) vedie vysoko v kopcoch.

Národní park České Švýcarsko

Národný park České Švýcarsko patrí medzi najvýznamnejšie európske turistické regióny a je nositeľom významného ocenenia "Európska destinácia najvyššej kvality za Českú republiku v kategórii Cestovný ruch a chránené oblasti". Prirodzene krásna krajina je plná romantických zákutí, skalných roklín, výhliadok a ľudovej architektúry.

My sme sa vydali za klenotom Českého Švýcarska, za kráľovnou tejto krajiny, vážnym kandidátom na jeden z divov sveta, majestátnym skalným mostom, za Pravčickou bránou.

Neviem, akí junáci švárni merali kroky a čas z Meznej Louky až ku bráne, nám to namiesto sľubovaných 70 minút trvalo dve hodiny. Však budúci dôchodcovia, takže sme šli piánko, pohoda jazz.

Celá trasa je vysypaná jemným pieskom, kráča sa po ňom naozaj pohodlne. Čudovala som sa, odkiaľ sa ten piesok nabral, ale stačilo prísť k prvým skalám a bolo to jasné.

Na mnohých miestach tu nájdete upozorenie, že sa nachádzajte v zóne najvyššej ochrany prírody a nesmiete chodník opustiť. Veľmi sa tu kade-tade tárať aj tak nedá, na väčšine trasy máte vľavo prudký svah alebo rovno priepasť a vpravo skaliská. Mimochodom, chodník bol vybudovaný už v 70-tych rokoch 19. storočia.

Pieskovcové skaly erodujú, drolia sa na drobný piesok a často padajú. Už v Edmundovej soutěske sme videli v jej hornej časti v potoku napadané kusiská vo veľkosti rodinného domu. Balvan na dolnej fotografii to má už tiež namále (áno, bohemizmus), istený je oceľovými lanami.

Konečne pod bránou!

No a čo sa nestalo?! Keď Berner uvidel, že to sa treba ešte škriabať kamsi do neba, zaťal sa ako malý chlapec. On hore nejde! Už nevládze a horúco je. Nech si len pekne idem sama, porobím krásne fotky a potom mu ukážem, kde sme to vlastne boli. Škoda ho bolo presviedčať, keď ten raz povie nie, znamená to nie.

Nasraná jak brigadýr som sa teda vliekla z posledných síl ku bráne sama. Toľké kilometre a kto mi teraz urobí víťazné fotky???

Pravčická brána

Pravčická brána je výsledkom miliónov rokov trvajúceho zvetrávania v menej odolnej časti pieskovcového masívu. Je považovaná za najkrajší prírodný útvar Českého Švýcarska a je symbolom celej oblasti.

Rozpätie oblúka je 26,5 m, výška otvoru 16 m, šírka 7-8 m, minimálna hrúbka 3 m. Brána fascinuje najmä vedcov, ktorí si lámu hlavu, ako je možné, že sa oblúk už dávno nezrútil. Skala je neustále strážená a jej pohyb meraný sústavou špeciálnych meracích zariadení.

Sokolí hnízdo

Výletný zámoček nechal pri Pravčickej bráne vystavať v roku 1881 majiteľ pozemkov knieža Edmud Clary-Aldringen v rekordnom čase - behom jediného roka. O niekoľko rokov neskôr bolo na skalných výhliadkach vybudované zábradlie.
 


Prvá terasa je voľne prístupná, ak sa chcete dostať vyššie, musíte zaplatiť vstupné. V kase sedel bodrý dôchodca a keď som sa vzdialia, za chrbtom som začula obdivný hlasný povzdych: "Nádherná ženská!". Chvíľu som sa povrtela, či nejakú neuvidím, ale pán ma ubezpečil, že veru áno, patrilo to mne. Joj... a ten môj tu just nie je, žeby to počul! Sedí dole ako krapeň a už si určite zapaľuje jednu od druhej, kde som tak dlho.

Náladu som mala v letku opravenú, a tak som si to užila.







Víťaznú (titulnú) fotku mi napokon urobil nejaký neznámy Poliak. Sám sa prihlásil, keď videl, ako sa snažím o selfíčko. Z tohto príbehu vyplýva jediné ponaučenie: chlapov je všade ako dreva.

Bola som hore naozaj dlho, určite vyše hodiny a už ma začalo hrýzť svedomie, čo ten chudák tam dole. Ten bude ofučaný... Našla som ho vystretého na lavičke pekne v tieni, ruksak pod hlavou a spal ako zarezaný. Ruky zopnuté na hrudi, no načisto prihotovaný rovno do rakvy. Keď sa prebral, milo sa na mňa usmial. Zbadal dve fľaše chladenej minerálky, ktoré som zhora priniesla a ako vysvitlo, tiež čakal, že budem naosená. A ja v náladičke ohromnej. Unavená ako pes, ale šťastná ako tá psia blcha.

Pravčická brána vždy patrila medzi tie miesta, ktoré som preveľmi túžila vidieť a tohto roku mi to konečne vyšlo! 

Outfit:

Zvolila som plátenky, lebo bolo naozaj horúco. Počas túry po "promenáde" boli úplne v pohode, ale pri zostupe do Hřenska by sa veru zišla trekingová obuv. Do lesa nosím zásadne dlhé gate, tieto sú z tenkej bavlnenej "rifľoviny", mäkké, pohodlné, vzdušné, časom overené.


P.S. Na výletoch sa, samozrejme, nešminkujem. Nosím so sebou malú fľaštičku arganového oleja, ktorý pleť vypne a ešte aj nahradí parfém, lebo krásne a dlho vonia (natriem aj ruky). Len ústa si namaľujem. Objavila som super rúž Rouge Velvet od Bourjois. Je lacný, dobre mastný, nevysušujúci, pritom matný a neskutočne trvanlivý. Mám číslo 15, odtieň je vhodný pre jarné a jesenné teplé typy. Rúž je z kategórie nude, len trochu sýtejší. Oživí vzhľad a nevyzerám nepatrične nakechlene.

Nohavice: Lindex
Tričko: Ambra
Šiltovka: G-Star Raw
Okuliare: Mr. Boho
Ľadvinka: no name, darček od dcéry
Tenisky: Converse