Na Teovom rozprávaní o Strane Národnej ulice som sa schuti smiala, ale ako tu tak (už v Prahe) prepisujem jeho písačky, chytá ma nostalgia. Je to už desať rokov, čo som z Banskej Bystrice odišla a jeho text sa mi mieša so spomienkami. Všetky tie miesta, ktoré opisuje, dôverne poznám. Aj ľudí. No nič... hor´ sa so Stranou Národnej ulice k svetlejším zajtrajškom!
Teo Bindas: Správa o činnosti Strany Národnej ulice
Možno sa vám bude zdať nesúrodá. Ak to tak budete vnímať
a cítiť, tak nič sa nedeje, mea culpa (latinské výrazy, aj to iba
niektoré, dovolil až doporučil používať predseda Julo, najmä v materiáloch,
ktoré idú von). Aj culpa mea, pretože
tak isto, ako nadšene pre stranu pracujem, tak isto nadšene píšem túto správu,
čo je navyše tiež stranícka práca, takže sa to opäť pekne a ladne dialekticky
prelína. A také nadšenie môže spôsobiť onu domnelú nesúrodosť. Lebo tým
nadšením sa zo mňa všetko tak... rinie.
Je tu však ešte jeden dôvod prípadnej nesúrodosti.
Strana Národnej ulice nemá pevnú štruktúru ani stranícky aparát.
Ten je v podstate iba dvojčlenný: tajomník-ja a kronikár, vedúci orchestra a člen korešpondent Ing. arch. V. Ch., t. č. dôchodca. Keď už ho spomínam, tak
najskôr niečo o jeho nadšenej činnosti. Okrem mňa je to jediný naozajstný
korešpondent. On jediný okrem mňa píše Kroniku, do ktorej aj kreslí a zapisuje noty. Tie raz napísal tak šikovne, tak
smelo ich radil jednu za druhou a hore-dolu po tých čiarach notovej
osnovy, že hneď pri prvom pohľade na ne bolo jasné, že toto bude a už aj
je hymnou našej strany. Dokonca aj
také noty so zástavkami tam sú (teraz mi tak nevdojak napadá, že nemáme
stranícku vlajku).
Hymnu sme predviedli dokonca aj pred televíznymi kamerami. Presnejšie pred jednou kamerou jednej regionálnej televízie, ale zato v parčíku pri Štátnej opere, čo našej hymne a tým aj našej strane dodalo v očiach verejnosti vážnosť. A to je ešte v tom parčíku busta Laca Novomeského (ďalšia dodávka vážnosti našej strane). Bola by ešte väčšia, keby tam bola pôvodná bronzová a nie terajšia epoxidová. Lenže tú prvotnú niekto ukradol. V 21. storočí sa tu odrazu z ničoho nič objavila doba bronzová (počul som dokonca, že sa z toho zistenia jeden archeológ pomiatol).
Či už je to pravda, či nie, nakrúcanie straníckej hymny dopadlo nad očakávanie dobre. K nahrávaniu totiž aj dychová sekcia (Ing. arch. V. Ch., t .č. dôchodca - klarinet a hlboké nádychy a výdychy), aj sekcia rytmickostrunových nástrojov (ja - gitara a búšenie srdca, prechádzajúce vo forte pasážach až do extrasystol), pristúpili zodpovedne, čo značí, že hrali naraz spolu v jednej tónine, predpísanej partitúrou, čo súhlasným pokývaním hlavou potvrdil aj okoloprechádzajúci operný direktor, ktorý mi cez pauzu v hymne stihol zakričať:
"Pán Bindas, už je to v poriadku, dávame Cikkera!“
Hneď to objasním.
Zmienka o ňom vo mne evokuje myšlienky na vzťahy
Strany Národnej ulice so zahraničím. Keďže sme stranou uličnou, pojem zahraničné vzťahy pre nás značí vzťahy s okolitými ulicami. Ešte
dôležitejším momentom ako uličnosť, je národnosť. A na tú kladieme
dôraz. Vzťahy sú vyvážené, priateľské, priam družobné. Susediace ulice nesú
mená Karola Kuzmányho, Jána Cikkera a Františka
Švantnera. K tomu niet čo dodať. Ukážkovo národné. Na hornom konci ulice je námestie Slovenského
národného povstania. Bolo národné, takže
tiež v úplnom poriadku. Uvedomili sme si však problém rovno na našej ulici.
Štátna opera sídli predsa v nej. A raz na jednej operatívke, ako inak pred Mramor Csoglei, sme sa s predsedom Julom takto a nahlas zamysleli:
Julo: "Ulica národná..."Ja: "Opera štátna..."Dvojhlas (Julo a ja): "A spev taliansky!""A spev taliansky!"
A to bolo všetko. Okamžite som vedel, čo mám robiť Prebrať to s operným direktorom. Prebral
som. A dobre som prebral. O výsledku preberania ste čítali
o osemnásť riadkov vyššie. Doplním iba, že reč bola o Krútňave.
Od tohoto úspechu sa Strana Národnej ulice venuje svojej hlavnej činnosti. Apolitickosti, neambicióznosti, nekandidovateľnosti a neangažovanosti, predseda predsedovateľnosti, ja tajomníčeniu a Kubo pseniu. A ústami predsedu, mojimi ústami i (poviem to rovno) Kubovou papuľou sľubujeme svetlejšie zajtrajšky, lebo vieme, že pouličnú lampu, tretiu počítajúc od horného konca ulice, niekedy predsa len opravia.
Napísal Teo Bindas, režírovateľ, bluesovateľ, maľovateľ, sochateľ, písateľ...
Obrázky: Archív Štátnej opery v Banskej Bystrici.
Na prvom je scéna z opery Jána Cikkera Krútňava. Na druhom záber z predstavenia opery Nabucco od Giuseppe Verdiho. Nielenže som ho osobne videla, vybrala som fotku ako spomienku na moju dobrú priateľku Irenku Glézlovú. Svojho času nám zboristka ŠO krištáľovo čisto odspievala celý Zbor židov len tak z voleja. Pri táboráku a slivovici. Dnes už spieva v inom chóre...Všetky časti o Strane Národnej ulice nájdete TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem vám všetkým za komentáre. Komentovať môžete i anonymne, bez google účtu. Pripojte však, prosím, aspoň krstné meno alebo pseudonym :)
Môžete sa prípadne pýtať i prostredníctvom e-mailu, rada vám zodopoviem na otázky: babieleta@gmail.com
Móda nemá vek! Zdraví Baba