Luxusná móda prvej republiky a najžiarivejšia hviezda československého módneho neba - túto výstavu sme si so Zuzanou nemohli nechať ujsť. Tvorbu i osud slávnej Hany Podolskej reflektuje výstava Hana Podolská, legenda české módy v pražskom Umeleckoprůmyslovom museu a ja mám z nej pre vás reportáž. Tešte sa na veľa obrázkov!
Hana Podolská - česká Coco Chanel
Príbeh legendy českej módy, Hany (Hanny) Podolskej, je sladkobôľny, je príkladom oslnivej slávy, ťažkých rán osudu i bolestného pádu.
Začiatky v Rakúsko-Uhorsku
Narodila
sa koncom 19. storočia v rodine významného českého architekta ako
Johanna Vošahlíková. Otec jej však veľmi skoro umrel a rodina sa ocitla v núdzi. Inak
veľmi inteligentná a výtvarným cítením obdarená Johanna sa musela vyučiť za krajčírku, aby rodine finančne pomohla. V roku 1905 si založila malú krajčírsku dielňu.
Podobne ako Coco Chanel i Johanne pomohol naštartovať úspešnú kariéru muž, ktorý veril jej talentu. V roku 1907 sa chudobná krajčírka vydala za movitého poľského šľachtica Viktora Podolského a ten jej hneď kúpil módny salón U pěti králů. Zákazníčky sa len tak hrnuli a čoskoro sa salón s názvom Modelový dům dámských toilettes Hanna Podolská sťahoval na lepšiu adresu - do paláca Lucerna.
V roku 1917 dosiahol módny dom taký obrat, že jeho majiteľku zapísali i do obchodného registra a meno Hany Podolskej sa začalo skloňovať v najvyšších spoločenských kruhoch.
Manželstvo s Podolskim bolo mimoriadne šťastné a harmonické, narodili sa do neho synovia Miloš a Viktor. Materstvo nijako nespomalilo rozbehnuté podnikanie, naopak - prístup Hany Podolskej k móde a biznisu bol na tie roky prelomový. Nadväzovala priateľstvá s populárnymi ľuďmi, ktorí boli jej chodiacou reklamou, usporadúvala módne prehliadky. Vydávala dokonca módne časopisy!
Za plesovú toaletu z roku 1936 z tylu s plošnou výšivkou zlatými flitrami by príslušník strednej spoločenskej vrstvy dal v tých časoch viac než jeden mesačný plat.
Večerná toaleta, okolo r. 1935. Belavý hodváb s votkaným zlatým dracúnom. Toaleta patrila Hermíne Madelíkovej.
Vznik Československa a zlatá éra českej Coco
Vznik Československa sprevádzal mimoriadny vzostup českej módy. Príčinou bola snaha obyvateľov nového štátu svojím kultivovaným vystupovaním a vzhľadom demonštrovať európsku a kultúrnu vyspelosť. Podolská pochopila dobu
a vycítila i potreby žien, ktoré sa začali emancipovať. Vedela, že
veľkolepé róby, reprezentujúce monarchiu, patria minulosti a ženy túžia po
jednoduchších šatách, ktorým by však nechýbala elegancia a noblesa.
Salón okrem okrem klasických modelov zhotovoval i kožuchy, klobúky, kabelky, domáce úbory, župany a obuv.
Domáci nohavicový úbor, 1935 - 1950, červenohnedý krepsatén, patril Hilde Podolskej.
Práve v tom období sa jej zrak uprel na Paríž, ktorému kraľovala
legendárna Coco Chanel. Nemožno povedať, že ju napodobňovala. Len sa ňou
inšpirovala a francúzsku módu sledovala. Do Paríža chodila so svojou kresliarkou dvakrát do roka. Jej úspech spočíval vo vysokej kvalite krajčírskej práce, ponuke luxusných látok, mimoriadnom estetickom cítení a v osobnom šarme. Zákazníčky oceňovali jej vytríbený vkus, francúzsky šik, ale i osobný prístup ku každej jednej - či už šlo o pani prezidentovú alebo neznámu učiteľku. Medzi ľuďmi nerobila rozdiely.
Spoločenský kabátik (1920 - 1925). Šifón a zamat, aplikácia, výšivka korálikmi.
Najslávnejšou róbou z tohto obdobia je veľkolepá čierna zamatová krinolína s
výšivkou, do ktorej boli osadené drahokamy, koráliky a flitre z roku
1927. Vlastnila ju operná speváčka Jarmila Novotná a dnes sa nachádza v
newyorskej Metropolitnej opere.
Osud si však začal vyberať
krutú daň za úspech na tom najcitlivejšom mieste, v jej súkromí. V roku
1926 tragicky zahynul jej milovaný manžel Viktor Hugo Podolski, v roku 1936 umrel len ako 26-ročný aj starší syn Miloš. Podolská liečila smútok prácou.
V roku 1931 sa vdovin salón presťahoval do veľkorysých priestorov v novostavbe pompézneho paláca Adria (nakuknite i do paláca, písala som o ňom TU), kde zaberal tri podlažia vrátane celého poschodia pre zákazníčky a sály na módne prehliadky pre 300 ľudí. Šaty sa skúšali pri dennom i večernom osvetlení.
Medzi najzaujímavejšie exponáty určite patrili tie toalety, ku ktorým sa zachovali dobové fotografie i s ich nositeľkami. Tieto modely sú tak nadčasové, že by sa s inou vizážou dali pokojne nosiť i dnes. Mnohé modely patrili neveste Podolskej, Hilde, vdove po Milošovi.
Červená plesová toaleta z roku 1936 z velúrošifónu bola ušitá pre Hildu Podolskú na galapredstavenie v Národním divadle pri príležitosti návštevy rumunského kráľa Karola II. v Prahe.
Letné plášťové šaty (1935 -1938). Sivo-bielo pruhovaný hodvábny šantung. Patrili Jiřine Ascherovej - Tonderovej.
Druhá svetová vojna
Pred druhou svetovou vojnou už bol jej salón doslova módnou mekkou
celého
Československa, zamestnával takmer sto krajčírok a expandoval i do
zahraničia. K zákazníčkam Podolskej patrili hviezdy strieborného plátna
Adina Mandlová,
Lída Baarová, Olga Scheinpflugová i Nataša Gollová. Obliekala tiež
manželku podnikateľa Tomáša Baťu a automobilovú pretekárku Elišku Junkovú.
Najprestížnejšou klientkou bola Hana Benešová, prezidentova manželka. Podolská šila tiež kostýmy pre film a divadlo, medzi najznámejšie patria šaty Adiny Mandlovej vo filme Kristián.
Vojnu a protektorát prečkal salón bez väčšej ujmy, i keď musel zápasiť so všeobecnými problémami: zhoršenou kvalitou látok, lístkovým prídelovým systémom, obmedzením luxusných výrobkov. Podolská prišla o množstvo židovských klientov, ale na rozdiel od dvoch hlavných konkurenčných salónov, prežila. Oldřich Rosenbaumm emigroval a jeho salón bol arizovaný, Arnoštka Roubíčková zahynula v koncentračnom tábore.
Letné spoločenské šaty z roku 1938 z béžového hodvábneho saténu a čipky patrili pani Jarmile Kutinovej. Klobúk je z jemnej panama slamy s ripsovou stuhou.
Krutý pád
Po prevrate vo februári 1948 bol salón Hany Podolskej znárodnený a jeho bývalá majiteľka v ňom zostala pracovať ako radová predavačka - i to len vďaka neslávne známej korpulentnej a panovačnej Marte Gottwaldovej. Nová pani prezidentová sa veľmi chcela obliekať ako Hana Benešová. Často preháňala krajčírky na Hrad, kde na ňu vyčkávali i celé hodiny. Hana Podolská niesla toto poníženie veľmi ťažko, dobre si však bola vedomá skutočnosti, že ako buržujka unikla omnoho horšej komunistickej perzekúcii, než bolo znárodnenie.
Po emigrácii manželky mladšieho syna a vnučky v roku 1948 skončil Podolskej mladší syn vo väzení, neskôr emigroval i on a Hana Podolská svoju rodinu už nikdy neuvidela. V roku 1954 bola prepustená zo zamestnania a odišla do dôchodku. Zomrela opustená vo veku nedožitých 92 rokov.
V súčasnosti je pani Podolská zaradená ku najkvalitnejším českým módnym tvorcom prvej polovice 20. storočia. Niektoré jej modely sú uložené v depozitári Uměleckoprůmyslového musea, iné sú súčasťou súkromných zbierok.
Môj (i Zuzanin) favorit výstavy
Pred touto vitrínou sme jednoducho vrástli do zeme a neprestávali ochkať rozkošou. Plesová toaleta z rokov 1936/1937 bola ušitá pre Hildu Podolskú na ples Československého červeného kríža. Myslím, že všetky modely ušité pre Hildu patria k tým najkrajším.
Toaleta je ušitá z marokénu, farebná časť z hodvábneho ripsu, prekrytého čiernym bavlneným tylom. Tyl je tak jemný, že si môžete aj oči vyočiť, kým zistíte, že vršok tvoria dve prekrývajúce sa látky. V živote som nič podobného nevidela, fantastický nápad a šaty absolútne nadčasové.
Marokén je špeciálny luxusný matný hodvábny krep s drobnou zrnitou štruktúrou, ktorý je niekoľkonásobne ťažší ako klasický krepdešín, tým pádom ale extrémne splývaný a veľmi elegantný. Rips pravdepodobne poznáte, ide o tkaninu s jemným vrúbkovaním a určite sa vám vybavia najmä ripsové stuhy na klobúkoch. Tyl, teda sieťovinová látka, je známa každému. K nemu len toľko, že sa dnes väčšinou používa polyamidový. Ten bavlnený totiž po opraní zmäkne a je nutné ho škrobiť.
Určite mali usporiadatelia výstavy geniálny nápad, keď dožičili handrovým maniačkam môjho typu ohmatať si vzácne látky. Každá mala popis, paráda.
Záver výstavy je venovaný dobovým módnym fotografiám. Môžete si tu posedieť, odpočinúť, započúvať sa do rozhovorov s pani Podolskou i kuknúť prvorepublikové módne prehliadky.
Môj outfit
stojí tentokrát za starú belu. Snaha síce bola a pokúsila som sa ku nádherným modelom natiahnuť na seba čosi luxusné. Ošklbala som teda Zuzku o jej kožušinovú vestu. Vesta krásna, outfit nie zlý, ale zahviezdila by som v ňom akurát tak na nejakej horskej chate, nie tu. Nuž ale zimisko bola hnusná, akéže tam róby.
Celkom príznačne som si v závere vypočula slová už staručkej pani Podolskej vo videu s jedným z jej posledných rozhovorov. Krútila hlavou a čudovala sa, kam sa podela všetka tá noblesa a elegancia.
Popri tých luxusných róbach vyzerám celkom ako bača. Na salaši pri guláši, ach, jajaj-jajajaj.
A teraz dobrá správa! Uměleckoprůmyslové museum pre veľký záujem predlžuje výstavu, ktorá sa mala konať do konca januára až do 19. mája 2019! Vzhľadom k tomu, že sa citlivé textilné materiály nesmú vystavovať takú dlhú dobu, budú niektoré exponáty vymenené a výstava trochu pozmenená. Múzeum bude naďalej ponúkať i sprievodný program, napr. komentované prehliadky, či prednášky.
Tie, ktoré sa do mája do Prahy nedostanete, dúfam, že potešil aspoň tento článok. Podobné články nájdete v sekcii Výstavy šiat a doplnkov.
Milá babulienka, vďaka za krásny článok.O Hane Podolskej viem od mladosti. Vyvolal vo mne spomienky na moju mamu,ktorá nám v 50.a 60.rokoch šila krásne šaty. Bola vychýrená krajčírka a my sme boli 4 sestry.Vedela robiť strihy a všetko.Vtedy sa šilo precízne a len s tých najlepších látok, teda keď sa podarili zohnať. Mamin strýko nám občas poslal z Ameriky. Ešte raz ďakujem a želám veľa inšpirácií. Ľubica
OdpovedaťOdstrániťTeším sa, že článok potešil. Aj vo mne vyvolal spomienky, presne na takej krásnej Singerke šila i moja babička.
OdstrániťKrásné! Obdivuji eleganci modelů i řemeslnou zručnost švadlen. Je pravda, že v meziválečném období se konfekce moc nenosila, maximálně tzv. prací šaty . Tak říkala moje babička bavlněným šatům, ty vlněné nebo hedvábné byly vždy od švadleny.
OdpovedaťOdstrániťKonfekcia sa predsa nenosila ani v časoch našej mladosti, ja si na nič z obchodov aspoň neviem spomenúť. Mne všetko šila do dvadsiatky babička, keď umrela, chytila som sa šiť /a štrikovať/ sama a šlo mi to celkom dobre. S výnimkou kabátov, džíns a tričiek. Skutočnú konfekciu som začala kupovať až po revolúcii, keď prišli zvonku nové značky.
Odstrániť