Sa mi to, milé cice, už voľajako neodvratne blíži. Ešte pár týždňov a budem musieť premenovať blog. Minimálne jeho podtitul. Krásnych desať rokov bujarej mladosti a veľkej slobody (rozumej: roky 50+) ubehlo ako voda. O niekoľko týždňov oslávim v škorpiónskom mesiaci okrúhle narodeniny. Šesť krížikov. Životné jubileum sa tomu zdvorilo hovorí. Budem jubilantka, kristepane.
Taká šesťdesiatka nie je nijaká sranda, nemožno mi na ňu nemyslieť. Najmä rodina mi ten slávny narodeninový deň pripomína už dobrého pol roka. Aký
darček chceš? Na tak významné výročie (šľak ma trafí!) by to malo byť
niečo výnimočné. Darček je už vybratý, ba i kúpený, ešte ho neprezradím.
Nie, nie som vydesená, ba ani nebilancujem svoj (z ničoho nič) dlhý život, len mi to hlava neberie. Naozaj som tu už toľko rokov?!
V súvislosti s blížiacou sa oslavou sa mi prihodila takáto vec: namiesto dajakého zbytočného hodnotenia prežitých rokov (aj tak už nič nezmením) som sa vrátila ku samému začiatku. Ku svojmu zrodu. Do roku 1958. Nikdy ma tento rok nejako zvlášť nezaujímal. Okrem toho, že ho mám v občianke, nebol pre mňa ničím výnimočný. Až teraz: priebežne pozerám staré (budovateľské) filmy z 50-tych rokov, hľadám dobové obrázky. A intenzívne myslím na svojich rodičov. Celkom som tým rokom posadnutá.
V päťdesiatom ôsmom nás miloval celý svet
V roku 1958 sa naozaj nepísali nijaké veľké svetové dejiny. V socialistickom Československu skončila stalinovská éra, atmosféra bola síce uvoľnenejšia, i tak zlá. Komunistická vláda sa rozhodla po prvýkrát prezentovať životnú úroveň československého ľudu na Svetovej výstave Expo 58 v Bruseli. Aby nepriatelia videli...
Veru tí aj uvideli: československý pavilón získal na výstave najvyššiu cenu "Zlatá hviezda" a ďalších trinásť významných ocenení.
Jeho hlavným scénaristom a autorom víťaznej koncepcie "Jeden deň v Československu" bol Jindřich Santar. Podarilo sa mu dať dokopy tím šikovníkov, ktorí vedeli, ako má prezentácia štátu na svetovej výstave vyzerať a už ich nebavil socialistický realizmus. Na expozícii pracovali najmä ľudia bez straníckej legitimácie. Tento zázrak sa podaril len preto, lebo šlo o prvú svetovú výstavu po vojne a súdruhovia nemali ani len potuchy, o čo ide. Tvorcom dali voľnú ruku a pridelili im ideologického pracovníka, ktorý mal na všetko dohliadať. Preslávil sa výrokom:
Soudruzi, vy pořád mluvíte o korozi a antikorozi, jde přece o to, aby nám to nerezavělo!
Československo sa na pár mesiacov ocitlo nielen na výslní, ale sa pomyselne vrátilo späť do vyspelého sveta. Mnohé z vystavovaných exponátov, ktoré získali ocenenia, si pracujúci ľud doma kúpiť, samozrejme, nemohol. Šlo o prototypy, ktoré nikdy nešli do výroby. Režim predstavil potemkiádu, idealizovanie skutočného stavu v krajine. To však na veci nič nemení. Svet po prvýkrát uvidel Laternu magiku a padla mu sánka. Súsošie Nový vek (pôvodný názov Atómový vek) od Vincenca Makovského získalo Veľkú cenu a reštaurácia Praha bola vždy plná na prasknutie.
Torzo československého pavilónu z roku 1958 - reštaurácia Praha:
Torzo československého pavilónu z roku 1958 - reštaurácia Praha:
Hrozne ma srdí, keď čítam názory, že šlo vtedy o kolaboráciu s komunistickým režimom, o čistú propagandu. Áno, aj. Bola to však predovšetkým prezentácia šikovnosti našich ľudí. Ťažkých frajerov napriek tomu, že sa ich režim snažil zraziť na kolená. Svetový úspech bol papalášom napokon i tak podozrivý:
Tak se na to podívej, nepřítel tě chválí, zkoumej své svědomí.
Výstava skončila v októbri, ja som sa narodila o mesiac neskôr. Nemám si ako túto slávu pamätať, nezažila som ten povznášajúci pocit z úspechu našich národných farieb. Zato si už dobre spomínam na podobne úspešnú svetovú výstavu v Montreali v roku 1967. Potom prišiel rok 1968 a ďalej už viete...
Československý pavilón Expo 58
Architekti František Cubr, Josef Hrubý a František Pokorný si dobre uvedomovali, že je svetová architektúra najmä v technológiách už ďaleko pred nami. Ku tomu ešte dostalo Československo odľahlú plochu uprostred zelene, tak trochu mimo ostatných pavilónov. Autori urobili z hendikepu veľkú výhodu - nemuseli sa hmotou stavby prispôsobovať nijakým susediacim stavbám a vytvorili tiež exteriérový osvetľovací cyklus. Pavilón i okolité exotické stromy boli nasvecované meniacimi sa farbami, to musel vážne každý vidieť!
Jednou z podmienok bola demontovateľnosť stavby a jej následné umiestnenie doma. Pavilón stál v holešovickom výstavisku, až kým ho v roku 1991 nezničil požiar. Zachovaná je len jeho reštauračná časť, dnes slúžiaca ako priestory reklamnej agentúry.
Nájdete ju v Letenských sadoch v rovnako krásnom prírodnom prostredí vedľa impozantnej platanovej aleje. Výhľady na Matičku ako bonus.
Outfit
Vzor so štylizovanými listami je vám určite povedomý. Táto kolekcia z Lindexu sa mi tak páčila, že som z nej kúpila úplne všetko: šaty, pulóver, nohavice, tričko, ba i šatku. Nebolo to drahé, nie je to ani bohvieaká kvalitka. Zato sa mi dajú jednotlivé kusy dobre kombinovať.
Starú dámu, moju rovesníčku, som šla opáčiť ako dáma...
...a takáto je realita obliekania sa ženy v rokoch. Pohodlné tenisky, menej elegantné okuliare a môžeme ísť na pivo.
Prečo takto s predstihom otravujem so šesťdesiatkou? Lebo už zajtra odlietam do sveta užívať svoj narodeninový darček. A pokým sa ozaj dožijem, budú i darčeky ďalšie. Veľká žúrka už teda začala a ja si cvičím nový pozdrav pre tieto týždne:
Hurá, šesť krížikov!
Outfit:
Šaty: Lindex
Pulóver: Lindex
Spodné hodvábne tielko: Betty Barclay
Topánky: Caprice
Tenisky: Vagabond
Kabelka: Mango
Taška: Replay
Veľmi, veľmi, veľmi dobré! E.M.
OdpovedaťOdstrániťVeľmi, veľmi, veľmi pekne ďakujem za fotografie, Evi!
OdstrániťCica, drahá, prajem všetkým šesťdesiatkám takéto fotečky do portfólia! A - šťastnú cestu :). Z.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem krásne, Zuzička :)
OdstrániťSuper, ako vždy. A o akej starej dáme to hovoríš? Jaj, o stavbe, tak potom OK. Zora. P.S. Šaty sú super, škoda, že som na ne nenatrafila.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, Zorka. Túto kolekciu som kúpila vlani na jeseň (alebo v zime?), šaty som už nosila, ale na blogu ešte neboli, tak dostali šancu.
Odstrániť