Zürich Tour

Nečakajte behanie s foťákom po pamiatkach. To, čo som chcela vidieť tentokrát (novú prístavbu Landesmusea), som už videla i nafotila, ide sa na návštevu. Pokukať, ako sa vodí bežným Zürišanom.




Kašlem i na Bahnhofstrasse, tu tak akurát nastúpime (snáď) na tú správnu električku. Stíham ale uloviť jednu fajnú Švajčiarku, veľmo nenápadne si ju cvaknem. Páči sa mi, baba jedna!

Pohľad z hlavnej stanice na začiatok Bahnhofstrasse
Švajčiarka 50 +

Návšteva prvá


WG-Wohnung (Wohngemeinschaft-Wohnung) je názov bytu so spoločným bývaním, aké poznáme aj u nás. Štyri vysokoškoláčky sa skladajú na nájom vo výške 3080,- CHF (74.000,- CZK), každá má svoju izbu, kuchyňa a kúpelňa sú spoločné. Je to nekresťanské nájomné, všetky štyri musia zároveň pracovať. Normálna rodina s deťmi by toto neutiahla.

Staré byty nie sú nepodobné tým pražským. Napriek tomu zažívam šok - vchodové dvere do bytu sú pôvodné, chápete... nijaké bezpečnostné, toto by zlodej vykopol ľavou zadnou. A tie kľúče! Je to bezpečná štvrť, ale aj tak...

Byt som nefotografovala, nepatrí sa to. Je však vzorne vybielený, citlivo zrekonštruovaný a kuchyňa, ako inak, biela a veľmi moderná. Takto vyzerá väčšina bežných nájomných bytov naprieč celým Švajčiarskom, či už sú nové alebo staré.



Podávajú sa neskoré raňajaky, Gipfeli (croissant) s maslom, čerstvý pomarančový džús a napokon káva. Sa čudujem, že nemusím Müsli. Je to švajčiarsky vynález i názov.

Dievčatá si sťažujú na paniu z náprotivného domu. Len sa hlasnejšie rozprávali na balkóne a už na ne volala políciu. Všade sa nájdu strigy. Rozprávam im príhodu z Prahy, ako takto volala babizňa každý boží večer presne o desiatej policajtov. Mala byt nad krčmou a všetky okná dokorán. Však aby dobre počula, ako ju štamgasti hrozne rušia. Po nabehnutí antitabakového zákona dnes stoja všetci vonku, rovno pod tými oknami a s rozkošou fúkajú dym nahor. 

"Skúste usporiadať divokú párty, až sa bude barák triasť", - radím nezištne. 
"A minútu pred desiatou skončiť."

Smejú sa, ale krútia záporne hlavami. Vo Švajčiarsku sa divoké žúrky konajú organizovane. Napríklad cez fašiangy alebo rôzne festivaly. Inak sa môže hulákať len v kluboch a v baroch. Nikdy som nezažila, že by sa Švajčiari pustili doma do spevu alebo nedajbože do tanca pri hlasnej muzike.

Takto vyzerajú staré zürišské štvrte. Vzadu je jazero a tá hustá zástavba okolo neho sú dediny a mestečká, ktoré sa dnes už zlievajú do jednej obrovskej aglomerácie. Presne tam neskôr pôjdeme vláčikom.


Začarovaná električka


Ide sa naspäť. Nič netušiac nastúpime do úplne normálne vyzerajúcej električky. Ups! Hlasná ľudová muzika, kravské zvonce a už nám strkajú do rúk jablkový mušt. Was ist denn los?!

Spomínate si, ako som písala, že švajčiarsky turistický ruch postihli zvyšujúce sa ceny v krajine? Tak toto je reklamná kampaň kantonu Graubünden. Horali sa pobrali presviedčať namyslených Zürišanov, aby ku nim došli na dovolenku.

Kanton Graubünden je najväčší švajčiarsky kanton a jediný, v ktorom sú oficiálne až tri štátne jazyky - nemčina, taliančina a rétorománčina. Panebože, to už i títo musia robiť takúto hustú propagáciu? Veď práve tu sú slávne lyžiarske strediská pre tú najväčšiu smotanu sveta - Davos a St. Moritz. Bežní Švajčiari však chodia lyžovať do Rakúska a potraviny nakupujú v Nemecku. Fakt nekecám.



Za oknami na ľavej strane vrie rušný život Bahnofstrasse. Vpravo ste v rozprávkovom svete Graubündenu. Na celú jednu stranu vagóna nalepili fototapetu s alpskou scenériou.


Ľudí v električke pribúda a ja sa bavím. Každý je paf a väčšina sa tvári blazeovane. Nie je Švajčiar ako Švajčiar. Miestne paničky dávajú blahosklonnými úsmevmi najavo, že došli sedláci, vidláci, burani.

Medzi švajčiarskymi horalmi som pár rokov žila. Sú to normálni a milí ľudia, veľmi šikovní. Trošku konzervatívni, trošku spomalení, ale až nečakane srdeční. Zürišských horenosov nemajú radi presne tak, ako sú u nás obľúbení Blaváci a Pražáci.

V Zürichu ja kopem za Graubünden a sedím na tej správnej - pravej strane.


Naspäť na hlavnej stanici. Fajčenie je na peróne povolené, ale ja som si už odvykla. U nás je to dávno zakázané a zvyk je železná košeľa.


Cestujúci vo vlaku majú počas jazdy popri celom južnom brehu Zürichsee to potešenie dívať sa na jazero v jednom kuse. Horšie na tom sú miestni, ktorí majú v blízkosti trate byty. Železnica bola postavená pred vyše sto rokmi ozaj blbo - medzi jazerom a dedinami. Kedysi to bolo asi príma, ale dnes tadiaľto prefičí vlak každých desať minút. 

Diaľnicu už postavili vysoko nad aglomeráciou, aby nikoho neotravovala.

Stanica v Thalwile. Na poschodí sú byty pre zamestnancov. S prekrásnymi strešnými záhradami. Ticho tu ale nie je.


Návšteva druhá


V Zürichu bývajú len tie vyššie vrstvy a študenti. Stredné vrstvy a najmä mladé rodiny sa usadili na okolí a do mesta za prácou dochádzajú. Práve tými vlakmi. Autom sa ísť neoplatí, vlak vás dopraví oveľa rýchlejšie. Autá tu všeobecne nie sú takou modlou ako u nás. Mimochodom... Švajčiari si veľmi obľúbili naše škodovky, je ich tu veľa. Sú lacné, sú spoľahlivé, veď je to nemecký výrobok. Hä??? OK... hneď mi to pripomenulo tie ich nemecké lietadlá s hlevétskym krížom.

Sme vo Wädenswile, ďaleko od trate i od diaľnice. Je tu ticho ozaj ako na vidieku a z najvyššie položených bytov vidno i na jazero.



Domáci sú starí priatelia, asi tak sedemdesiatroční manželia. Tu sa dodržiavajú tradičné móresy. Domácej panej sa patrí priniesť kyticu kvetov a tá dobre vie, že sa zase patrí postaviť ju na stôl na najčestnejšie miesto.

Podáva sa večera o piatich chodoch, ktorá sa podobá nášmu menu. Len v jednohubkách, ktoré na stole čakajú už pred predjedlom, je kozí syr. Namiesto polievky je šalát. A ryža ku kuraťu je priprvená na spôsob ich obľúbeného rizota. Rizoto varia Švajčiari na všetkých možných stretnutiach vo veľkých kotloch presne tak často, ako my Slováci varíme kotlíkový guláš.

Jedlá prináša pani domáca s patričným odstupom, aby bol čas na debatu a popíjanie vína. Dezert prichádza poriadne neskoro, už sa dlhú chvíľu na terase kocháme západom slnka. Po dezerte sa patrí poďakovať a pratať sa domov... a tak začínam s ďakovnou rečou. Domáci pán s rozpakmi pozrie na ďalšiu otvorenú fľašu vína, potom vyčítavo na manželku (odrazu je jasné, že zdržiavanie posledného chodu bol zámer) a napokon sa vynájde:

"Nikam nepôjdete, predstavenie ešte neskončilo!"

Ukáže na hru svetiel na oblohe. Ľudia moji, nad Zürišským jazerom takto zapadá slnko dobré dve hodiny! Veselo veru bolo :D


 Súvisiace články sú ukryté pod počiarknutými slovami :D



Baba Slováková

6 komentárov:

  1. Čím dál lepší!Takto nakouknout lehce do běžného života,to mi baví.Vůbec bych si neuměla představit cestovat organizovaně do nějakého resortu.Těším se na další.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mńa z organizovaného cestovania vyliečil hneď prvý zájazd po revolúcii. Do Bibione. "Účastníci zájezdu" :D :D :D Odvtedy sme i s deťmi cestovali tak, že sme si niekde zabezpečili pobyt a cestovali autom cez Európu aj tri dni. Prenocovali sme povedzme v Maďarsku, Rakúsku, na Plitvických jazerách, v severnom Taliansku a vždy sme si vyhradili aspoň pol dňa - deň na okolie. Samozrejme, okrem vzdialenejších destinácií, kam sa treba dopraviť lietadlom. Naspäť zase aspoň tri dni, videli sme celú strednú Európu. Na "staré kolená" ma hluk prímorských letovísk už neláka vôbec. Stále ale cestujem veľmi rada.

      Odstrániť
  2. Tak nevím, jestli mám raději vaše povídání o zajímavých místech nebo články o módě, ale vím určitě, že se mi moc líbí oboje. O Švýcarsku píšete zajímavě určitě také proto, že jste tam žila, je to úplně jiný pohled, než může zaznamenat běžný turista. Ja jsem Zurichem kdysi jen prakticky pouze projížděla a ohromil mě svojí chladnou dokonalosti. Vůbec nic jsem nevěděla například o jeho temných stránkách - viz minulý článek. Diky, už se těším na vaše další návštěvy zajímavých míst.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, Dášo. Švajčiarsko i Švajčiarov mám veľmi rada. Možno sa zdá, že píšem kriticky, ale je to len poukázanie na to, že nikde na svete nepadajú pečené holuby do huby. Sociálne nožnice sa roztvárajú aj tam a čoraz viacej. Krajina (i pôda!) sa rozpredáva zahraničným oligarchom. Som z toho akosi smutnejšia, než že sa to dávno deje i u nás. My sme boli vždy ťažko skúšaní, sme otužilí, vytrvalí, my to opäť prežijeme. Švajčiarsko bolo vždy akýmsi ideálom, zasľúbenou zemou, ale nie je bez problémov. Je to neuveriteľné, ale až tam som získala tú skutočnú hrdosť na to, že som sa narodila v Československu.

      Odstrániť
  3. Díky za reportáž. Příroda i jezero je krásné a západ slunce též. Mimochodem šátek s puntíky je moc pěkný.
    Tünde

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Šatke sa už môže aj onikať, tak je stará. Vrátili sa zase do módy, hrdo nosím!

      Odstrániť

Ďakujem vám všetkým za komentáre. Komentovať môžete i anonymne, bez google účtu. Pripojte však, prosím, aspoň krstné meno alebo pseudonym :)

Môžete sa prípadne pýtať i prostredníctvom e-mailu, rada vám zodopoviem na otázky: babieleta@gmail.com
Móda nemá vek! Zdraví Baba

TÉMY

TÉMY ČLÁNKOV:

Instagram