 |
| Al Pacino, photo by Andrea Ricca, license (CC BY-SA 2.0) |
Mám to napísané na nose. Asi. Určite!Na preplnenej zastávke neomylne oslovia mňa, nikoho iného. Zastavia na rušnom chodníku. Otravujú v záhradnej reštaurácii. Skuhrajú o peniaze alebo aspoň o cigu.
Sedeli sme s Pavlínkou na terase kaviarne neďaleko Strossmayeráku. V celkom zastrčenej uličke v blahej nádeji, že pohoda, klídek, tabáček.
Ešte nám ani kávu nepriniesli, už sa priplichtil Prvý. Mladý a zdravý chlap. Mocný z bryndze, rýchly z čuča. Či môže pekne poprosiť o cigaretku. Slniečko svietilo, mala som dobrú náladu, čože by sa človek nepodelil?! O chvíľu som takto radostne obdarovala Druhého. Zakrátko prišiel Prvý somrovať tentokrát u Pavlíny. Aj ona je dobrá duša. Dala. Vzápätí sme škatuľky rýchlo spakovali do kabeliek s divným pocitom neurčitého previnenia.
Somráci napokon narazili na seba. Rovno pri našom stole.
"Nemáš cigaretu?" opáčil Prvý u Druhého.
Toto sme teda už nedali. Zvalili sme sa obe od smiechu na stôl. Vytiahli veselo cigarety. A tí dvaja ako spadli z neba, tak sa aj prepadli pod čiernu zem.
Neznášam ten pocit. Ak človek takto vydrankanú cigaretu či peniaze dá, je sám na seba naštvaný. Počítam každú korunu českú, nechce sa mi ju len tak odovzdávať niekomu, kto by tiež mohol spievajúc pracovať. V Prahe si pomaly zvykám používať zázračné slovíčko "ne" - teda aspoň pri rôznych drankačoch peňazí. Čierne svedomie, ktoré ma okmžite začne prenasledovať za ten nehorázny čin, si čistím hádzaním mincí pouličným muzikantom. Tí robia atmošku a veruže tvrdo makajú. Cigarety z vás ale kadejakí vagabundi vykopú ľahko, keď vidia, že fajčíte.
Neznámych ľudí odbakáte, ale čo keď vám dorazí ledačina rovno do domu?
Na Veľkonočný pondelok sme sedeli s dcérou na schodoch rodičovského domu na Slovensku, užívali si jarné slniečko a kecali. Vtom sa v bráničke zjavil miestny niktoš aj s dvomi kumpánmi. Že či je teta doma? To akože moja 76-ročná mama, vdova, však to dievka súca na šibačku a oblievačku. A na ošklbanie z peňazí. Spomínala, ako jej tento istý gauner vulgárne vynadal, keď od nej nevyžobral euríčka.
"Nie, nie je doma," pokojne som zaklamala.
"Jáj, tak to aspoň vyoblievam teba!" potešil sa náhlemu šťastiu môj bývalý konškolák. Áno, spolužiak, takmer šesťdesiatročný zdravý chlap. Nehanbí sa chodiť s mládencami po dedine a mámiť od osamelých starých žien prachy a alkohol.
"Ani ja nie som doma," nemihla som ani len brvou.
Vyvalil oči.
"Ale tak hádam mne neodmietneš?!" pochopil hneď na prvý raz.
"Nie som doma, čo nevidíš?!" zopakovala som pekne pomaly.
Prikývol. Že jasne vidí, že tam vôbec nie som. Odtiahol psím kúrom z dvora aj so svojimi nohsledmi.
Dcéra na mňa užasnuto hľadela. A ja na ňu. Sama som nemohla uveriť tomu, čo to zo mňa vypadlo.
Také ľahké! Napríklad tiež povedať otravnému somrákovi, lúdiacemu cigaretu: "Nefajčím!"
S cigou rovno v hube.
Na ilustračnom obrázku sa Al Pacino vystajlovaný v jeho novom "homeless style" zakráda s vystrašeným pohľadom a neblahou predtuchou náhleho stretnutia so žobrajúcimi nemakačenkami.
" ABSOLUTNA PARADA" k tomu nemam viac co dotat
OdpovedaťOdstrániťLove it! :)
OdpovedaťOdstrániť